Piatok, 23. február, 2018 | Meniny má Roman, Romana
Pridajte si svoje mesto

Čo sa stalo, si vôbec nepamätal

l STALO SA TO v štyridsaťtisícovom okresnom meste, pred pätnástimi rokmi. V ten deň sa navždy zmenil život niekoľkých ľudí. Žiaľ, život jednej ženy, ktorá mala na chrbte už siedmy krížik a zaslúžila by si pokojnú jeseň života, sa zmenil nenávratne.

Naprázdno preglgol a snažil sa vrátiť naspäť, na pôvodné miesto, dvíhajúci sa žalúdok. Teraz už veril. Pochopil, že to tentoraz nebolo ďalšie klamstvo, akými ho ten mladý muž neraz v opitosti zaplavoval, ale krutá pravda. Vo svojej praxi už zažil kadečo. Vedel, že to nebola ľahká smrť. Tvár, celá hlava, zmenená na nepoznanie. Videl dosť. Bol dôvod zavolať kolegov z výjazdovky. 1. júna 11.00 až 14.00 hod. „Ach, to si ty? Vitaj, sadni si! Som rada, že aspoň ty sa u mňa zastavíš, veď sme sa nevideli dobrý týždeň!“ Naozaj sa návšteve potešila. Poznali sa celé desiatky rokov. Spolu vyrastali, spolu sa pýšili so svojimi potomkami, spolu znášali starosti, keď prekonávali detské choroby, obdivovali ich, keď rástli do výšky. A spolu aj starli. Ale roky si od istého času radšej nepripomínali. Vedela, že jej kamarátka bude mať o pár mesiacov rovných sedemdesiat. O dva roky viac ako ona a trošku jej aj závidela. To, ako sa drží. Veď nepotrebovala ani paličku, len sa v ostatnom čase sa akosi viac hrbila. Chápala, že to nebude len vekom, ale aj starosťami. Mala troch synov. Dvaja jej zostali na krku. Aj ten najstarší, už tridsaťpäťročný capajisko. Nie raz sa na nich posťažovala. Aj si u nej poplakala. Ukazovala modriny. Na nohách, rukách. Vraj ju zbil najstarší syn. Lebo mu nechcela dať na pijatiku. Hneď však začala vysvetľovať aký je to dobrý a milý chlapec. Len keby si konečne našiel prácu a toľko nepil. A keby si našiel iných kamarátov. Lebo títo,ho len na zlé lákajú a opíjajú ho. „Postavím na kávu, dobre? Zatiaľ si sadni, aby si mi neodniesla spánok!“ Popíjali kávu, trkotali. Čas rýchle ubiehal. „Jój, to sme sa zarozprávali! Veď už budú dve hodiny a ja som doma zamkla! Toho mladšieho syna mám teraz v nemocnici, chudáčiska, ale ten najstarší si nevzal kľúče a už ma isto bude hľadať. Bol dnes na pohovore, chcú ho prijať do práce. Ako dobre, že si konečne našiel prácu! Nehnevaj sa, už musím ísť. Ale ešte niečo, nemohla by si mi požičať sto korún? Vieš, ten dôchodok je taký malinký, sotva z neho môže človek vyžiť sám a moji synovia...“ Mala chuť čosi povedať na adresu synov. Čosi štipľavé. Ale zahryzla si do jazyka. Vybrala z kredenca peňaženku a vytiahla z nej stokorunáčku. 1. júna 12.00 až 14.30 hod. „Poondená starena! Tá ježibaba! Ona ma vymkla! Kde sa môže flákať? Mám vyraziť dvere? Pochopíš to, kámoš? „Ale, vykašli sa na to! Ja sa môžem osprchovať aj inde!“ „Čerta inde! Vieš, ako ma naštve, keď si dovediem kamaráta, ktorý mi zaplatil pivo a ja sa mu nemôžem ani len odvďačiť tým, že sa u mňa osprchuje?“ Mal skutočne mizernú náladu a nezdvihlo mu ju ani pár pív, ktoré zaplatil kamarát. Ráno bol na pohovore. Začali k nemu milučko a napokon ho vyrazili ako prašivého psa! Vraj pre neho nemajú žiadne miesto. Svine! Určite niekde vysnorili, že bol párkrát zašitý v base a vyčuchali, že ho posledne vyrazili z roboty pre chlastačku a absencie. Cestou naspäť, ešte stále škrípuc zubami, stretol kamaráta. Posťažoval sa mu. Aspoňže ten ten ho pozval na pivo. Chcel len jedno, či sa nemôže u neho osprchovať. A matky nikde! „Ale ja sa skutočne môžem osprchovať aj inde! Nerob si starosti. Mám aj nejaké peniaze. Nie veľa, ale pivo bude. Alebo si kúpime v obchode fľašu jabĺčkovéhovínka a niekde na lavičke si ho pustíme dolu hrdlom! Z lavičky mali výhľad na celé námestie. Na ľudí, obchody. Rozprávali sa. O všetkom možnom. Pod lavičkou sa váľala prázdna plastová fľaška. Teraz dorážali druhú. „Aha, pozri sa! Veď to je moja mama! Konečne! Utekám za ňou!“ Nechal kamaráta, aby dopil zvyšok vo fľaši a rozbehol sa k starenke cupkajúcej po chodníku. „Mama! Kde si doteraz trčala?“ „To si ty synu? Ty ale vyzeráš! Ty si zase pil...“ „Nechaj tak, mama! Nemám teraz na to náladu... Nezobrali ma do roboty! Nemáš nejaké peniaze? Musím zapiť smútok. Tie prašiny! Nikde ma nechcú!“ Bolestne si vzdychla, útrpne pozrela na syna a vytiahla z kabelky starostlivo poskladanú bankovku. Synovi sa rozžiarili oči: „Ale veď to bude aj na celú fľašu! Poďme hneď do obchodu! Domov kráčali spolu. Mama v sieťke niesla pollitrovku borovičky.“ 1. júna, 20.00 až 21.00 hod. „Poď sem! Počuješ? Poď sem!“ Ten krik počul tak, akoby medzi ich a susedným bytom stena ani neexistovala. Ako niekto dokáže tak vrieskať? Neuvedomuje si, že v dome bývajú aj iní ľudia? Ľudia, ktorí si po celodennej šichte a nervákoch zaslúžia pokoj a odpočinok? A zase ten krik! A k tomu buchot, akoby prevracali skrine a zhadzovali ich na zem. Vytušil, že ten vresk a buchot budú mať opäť na svedomí synovia susedky. Klbčili sa takmer večne. Zvlášť, keď si vypili. Ich matku ľutoval. Počul, že keď sa snaží zakročiť, dostane sa bitky aj jej. Keď ju niekoľkokrát videl s modrinami, bol presvedčený, že na tých rečiach skutočne niečo bude. Počul aj to, že na synov párkrát zavolala policajtov, ale hneď na to žalobu stiahla a išla za nich orodovať, akí sú to dobrí chlapci, že oni za nič nemôžu, bola to náhoda, že spadla, atď. Po prvých výkrikoch a buchote vybehol na chodbu. Dvere od susedného bytu boli zavreté. Mal sto chutí na ne zabúchať, ale potom si to rozmyslel. Čo ak sa do neho pustia dvaja opití chasníci? Jasné, že by sa im to len tak ľahko neprepieklo, ale nie je nič príjemné chodiť s modrinami, alebo nebodaj s rukou v sadre. Krik a buchot neprestával. Počul ho, aj keď si pustil nahlas televízor. Až okolo deviatej večer konečne všetko utíchlo. Vydýchol si a povedal pre seba: „Tí sa buď domlátili na smrť, alebo im došla para! Ale na najbližšej schôdzi nájomníkov toto pripomeniem!“ 2. júna 13.00 až 14.00 hod. „Už aj vstaňte a vypadnite odtiaľto! Počujete? Vstávať a vypadnúť! Tu nie je nocľaháreň!“ Mala pocit, že ten chlap je horší ako otrava na potkany. Jeden z tých, ktorí sú nevyhoditeľní. Takmer od rána otravoval hostí, aby mu zaplatili pivo. Potom si objednal cigarety, pivo a poldeci. Keby to pýtal od nej, už by si s ním dajako poradila. Ale kolega, čašník, mu objednávku priniesol. Samozrejme, že keď prišlo na platenie, zistili, že nemá pri sebe ani päť korún! Zavolala na neho policajtov. Vyšikovali ho von. Neprešla ani hodinka, už sa zase motal okolo stolov, prisadával si k hosťom a žobronil pivo. Vyhodila ho. A teraz jej prišli oznámiť, že niekto leží vo vstupnej hale pod schodmi a spí. Tušenie sa ukázalo ako pravdivé. Bol to naozaj on. Chrápal si tam ako vo vlastnej posteli. „Okamžite vypadnite, lebo zase zavolám policajtov!“ Chlap sa pomrvil a otvoril krvou podliate oči. Čosi si šomral. „Koľkokrát to mám opakovať? Vypadnite!“ Posadil sa a pokúšal sa postaviť na nohy. Smrdelo z neho ako zo zle vypláchnutého suda. So hnusom sa odvrátila. „No! No! No! Aká prísna... Veď už idem... Idem...“ Tackal sa k východu. 2. júna 14.00 až 14.30 hod. „Nerob svojej matke hanbu a choď radšej spať domov!“ Mladého muža, ktorému to hovoril, dobre poznal. Nie raz musel proti nemu zakročovať. Poznal aj históriu s jeho matkou a jeho bratom. Najradšej by si to s ním vybavil ináč. Po chlapsky. Ale čo môže robiť, keď aj policajt má svojím spôsobom zviazané ruky? Už počul od kolegu, že muža dopoludnia museli vyviesť z kaviarne, kde obťažoval hostí a nemal za útratu. Ale to je maximálne priestupok. Teraz, popoludní, ho zbadal spať na lavičke, priamo v centre mesta. Jeho matky mu skutočne bolo ľúto. Chudina starenka... Chvíľu trvalo, kým sa ten na lavičke ako-tak zorientoval v čase, priestore a spoznal, kto ho budí. „Aha, tak ste ma prišli zavrieť...“ „Nie! Aspoň zatiaľ nie, ale choď sa radšej vyspať domov!“ „Ale ja chcem, aby ste ma zavreli! Zavrite ma, lebo sa obesím! Alebo vyskočím z okna! Pre mňa už nemá cenu žiť! Ja som zabil!“ „A kohože si zabil?“ Nebolo to po prvý raz, čo v opitosti vykrikoval, že toho a toho zabil, toho a toho zbil, to a to ukradol. A vždy, keď to začali preverovať, zistili, že si vymýšľal. „Ja... Zabil som mamu... Svoju mamu...“ Nedokončil vetu. Rozplakal sa. Nikdy predtým, keď si niečo vymýšľal, sa nerozplakal. To sa stalo po prvý raz! „O tom mi musíš povedať!“ „Brat je v nemocnici. Ráno som vstal, pozerám sa...“ – zase sa rozfňukal. „Prestaň nariekať a povedz, čo sa stalo!“ „Pozerám sa a mama v kuchyni, celá zakrvavená! Mŕtva! Dvere zamknuté! Z vnútra! To som ju mohol len ja! Zabil som si mamu! Zavrite ma, lebo sa zabijem!“ Stále mu neveril. Pre každý prípad zavolal kolegu a išiel sa pozrieť do ich bytu. Potom mu uveril. Zistil, že tentoraz neklamal. Na záver Priznával sa. Ale na to, čo sa stalo, sa vôbec nepamätal. Možno len dedukovať, že vypil kúpenú borovičku a mama mu znovu vyčítala, že príliš pije a nikde nepracuje. To ho v opojení popudilo a... Jeho mama skutočne nemala ľahkú smrť. Ubil ju. Hlavu jej otĺkal o dosku na kuchynskej linke, pravdepodobne ju aj podupal. Len podľa susedovej výpovede možno usudzovať, že ju bil približne hodinu. Kým asi o deviatej večer nevydýchla naposledy. Za vraždu spáchanú obzvlášť surovým spôsobom si od súdu odnášal trinásť rokov za mrežami. RADO VRBOVSKÝ_INSERT_DA_STUFF_HEEERE_

Spravodajstvo

Aktuálne správy, informácie a kompletné spravodajstvo z okresov Trnava, Hlohovec a Peišťany.


  1. Vrahovi z Vrbového pridali ďalšie dva roky za lúpež 625
  2. Policajti poslali poštou viac ako šesťsto pokút aj s fotkou 598
  3. Trasa z Bratislavy do Trnavy je preťažená, prospela by tretia koľaj 587
  4. Chorobnosť stále stúpa, viac ako šesťdesiat škôl je zatvorených 255
  5. Viskupič očakáva prehodnotenie využitia ubytovne vo Voderadoch 253
  6. V pohrebnom aute objavili nelegálny tabak 224
  7. Pracháreň by mohla slúžiť kultúre a kreativite 191
  8. Políciu v Zavare zamestnávajú najmä robotníci z automobilky Foto 174
  9. Ľudia si hromadným odvolaním proti zahusťovaniu sídliska nepomohli 117
  10. Mestské časti dostanú peniaze na svoje komunitné projekty 109

Najčítanejšie správy

Trnava

Vrahovi z Vrbového pridali ďalšie dva roky za lúpež

K pôvodnému trestu odňatia slobody na 19 rokov pribudli Róbertovi Reškovi dva roky za lúpež fotoaparátu.

Policajti poslali poštou viac ako šesťsto pokút aj s fotkou

Najčastejšou príčinou nehôd je nedovolená rýchlosť, nesprávna jazda cez križovatku či nebezpečné predbiehanie. V rámci objektívnej zodpovednosti riešili minulý rok viac ako šesťsto prípadov. Viac sa dočítate v rozhovore.

Trasa z Bratislavy do Trnavy je preťažená, prospela by tretia koľaj

Už v marci a v júni pribudnú nové vlakové spoje medzi Trnavou a Bratislavou. Modernizácia železníc priťahuje viac cestujúcich.

Chorobnosť stále stúpa, viac ako šesťdesiat škôl je zatvorených

V Trnavskom kraji evidujú približne 16 tisíc prípadov akútnych respiračných ochorení. Chrípka stúpla v porovnaní s predchádzajúcim týždňom o takmer desať percent.

Viskupič očakáva prehodnotenie využitia ubytovne vo Voderadoch

Obyvateľom Voderád sa ospravedlnil za prístup Trnavského samosprávneho kraja k nim z minulosti.

Blízke regióny

Z nebezpečnej križovatky by mohla byť v budúcnosti kruhová

Križovatka spomaľuje dopravu, tvoria sa tu kolóny a vznikajú na nej kolízie.

Ku knižnici v centre Trenčína postavia výťah

Tento rok vybudujú na severozápadnej strane knižnice výťah s kapacitou osem ľudí. Vo dvore navyše pribudne zeleň a mobiliár. Pozrite si vizualizácie, ako to bude vyzerať.

Presťahujú autobusovú stanicu?

Mesto má vypracovanú štúdiu ako by mal vyzerať predstaničný priestor.

Jaroslav nahlásil bombu v hoteli Javorina. Hrozí mu až päť rokov

Policajti z Nového Mesta nad Váhom obvinili Jaroslava z Brezovej pod Bradlom zo šírenia poplašnej správy.

Partizánske: V nemocnici zomrelo dieťa na meningitídu

V partizánskej nemocnici zomrel minulý týždeň na meningitídu malý chlapec.

Všetky správy

Nemci šokovali aj Kanadu a stali sa finalistami hokejového turnaja

O titul si zahrajú Nemci s Olympijskými športovcami z Ruska.

Ako sa dá objednať vládny vrtuľník na súkromnú svadbu

Na svadbe vysokého funkcionára bol policajný vrtuľník. Ministerstvo ukázalo výpis, že zaň bolo zaplatené. Faktúra chýba.

Rusko je prvým finalistom hokejového turnaja, Česko mu nedalo ani gól

Českí hokejisti si zahrajú iba o bronzové medaily.

Ruská provokácia? Dobre vedia, že to nesmú, hneval sa Čech

Boj o hokejové finále sa začal už deň pred zápasom. Je to psychologická vojna, vraví manažér českých hokejistov.

Kaliňák ukázal jednu faktúru za Kiskov let, ostatné najskôr neexistujú

Ministerstvo vnútra ukázalo podrobnosti letov, v rámci nich jedinú faktúru, o ktorej existencii sa už aj tak vedelo.