18. feb 2008 o 0:00
Dvaja milenci a dieťa vo vaničke
OD ČASU, AKO SA ODOHRAL tento príbeh , prešlo už viac ako desať rokov. Napriek odstupu času ešte stále zaráža cynizmus človeka. Mladej ženy, ktorá podľa všetkého mala veľmi rada život. Až príliš. Ale nedopriala ho inému...
Písala pozorne, veľkými, úhľadnými, takmer školáckymi písmenami, z ktorých bolo možné vycítiť vypísaný rukopis. Písala čo najopatrnejšie, cítila, že už má vypité. Na papieri stálo: Nevedela by som stihnúť všetku robotu okolo neho, keby bol starší. Mali by sme stále neporiadok, bola by som stále ustatejšia, hádali by sme sa a nakoniec by sa rozpadlo i naše manželstvo, alebo by som urobila to, čo teraz, pretože by som nevedela stihnúť všetku robotu okolo neho, keby bol starší. Alebo by som urobila to čo teraz, pretože by som nevedela byť priviazaná o mrzáka, ktorý by len ležal a nič o sebe nevedel..."
Nebola s textom spokojná. Popísaný papier rozdriapala na kúsky. Hodila ho do tašky s tým, že ho niekde cestou vyhodí. Zabudla naň.
Teraz sa list viezol s ňou. Natriasal sa v rozheganom nákladniaku ktorý si stopla, v tesnej kabíne páchnucej naftou, rozpáleným motorovým olejom a potom dvoch umastených chlapov. Ten naľavo krútil volantom. Ten napravo, závozník, sa tváril, akoby sledoval cestu pred sebou. Stavila by sa, že ju úchytkom, po očku, sledujú. Napokon na pohľady chlapov bola zvyknutá. Vedela, že chlapov priťahuje. Zalovila v taške a vytiahla pollitrovku pálenky: "Nedáte si?"
Šofér úkosom zazrel od volantu: "Ja nemôžem, slečna, šoférujem! Nech si dá Jožo, ak chce, on môže, je závozník!"
Jožo chcel. Logol si priamo z fľaše. Urobila to isté. Alkohol hrial. Príjemne sa roztekal po tele. Podala fľašu, a len čo ju dostala do rúk, opäť sa z nej napila. Dostala chuť vyrozprávať sa. Čím viac sa z fľašky míňalo, tým väčšiu mala chuť povedať im to. Všetko. Otestovať si ich, aké budú strúhať tváre.
Povedala im to. Trošku sa jej už plietol jazyk a nestihla si všimnúť, ako sa im menia tváre. Ako sa šofér prestal usmievať. Ako závozník gúľa očami.
"To nemyslíte vážne!" - vyhŕklo zo šoféra.
"Ale áno! Tak sa to stalo! Presne ako hovorím!" - zdôraznila.
Auto s hegnutím zastavilo. Tak prudko, ako prudko vodič dupol na brzdu. Z očí mu sršala zlosť: "Von z auta! Už aj!"
Hoci jej silueta dávno zmizla za zákrutou, ešte stále sa triasol zlosťou. Obrátil sa k závozníkovi: "Myslíš si, že to, čo trepala tá ožratá, mohla byť pravda?"
Závozník mrdol plecom: "Hovorila to tak, akoby si nevymýšľala."
"Dočerta! Mali by sme zastaviť a povedať to policajtom!"
Polícii to oznámili. Zadržali ju ešte v ten deň. Stopovala neďaleko miesta, kde ju vysadili. Už o nej vedeli, lebo to, čo sa stalo, ohlásila jej zdesená rodina. Vyhlásili po nej pátranie. Len nevedeli, kde ju hľadať.
Tajní milenci
Otvorila oči a preletela pohľadom po tele natiahnutom vedľa nej na posteli. Muž, ktoréu patrilo, hlasno oddychoval. Aj ona mala ešte stále zrýchlený dych. V tom momente sa v nej ozvali výčitky: Mali sme si radšej dávať pozor! Čo ak...? Nebolo by to ktoviečo stať sa v dvadsiatke matkou. Rozkysnutou maminou, večne vysedávajúcou doma, pri postieľke, vyvárajúcou smradľavé plienky. Maminou, ktorá si môže zatancovať akurát tak pri hladiacej doske a okolo sporáka pri varení večere. To nie! Chce si ešte užiť života!
Objal ju. Pritúlila sa k jeho nahému telu. Myšlienky sa jej v hlave hrali na chytačky. Naháňali sa s pocitmi. Uvažovala nad tým, kto z tých dvoch bol dnes lepším milencom. Či ten dopoludnia, alebo tento, večer.
Ten dopoludnia bol jasne skúsenejší. Vedel v nej rozozvučať a rozvibrovať každý nerv. Celé vnútro.
Pri spomienkach na milovanie s ním sa roznežnila Na chvíľu ju ovládol nával lásky. Lásky a nehy. Aký bol smiešny, keď ho prvý raz uvidela, ako si vykračuje! Člen pedagogického dozoru na brigáde. S guľatým bruškom, rozrážajúcim vzduch. Plešinkou, ktorú sa snažil maskovať vlasmi, sčesanými na bok. Taký starý opršaný kohút! Keby jej vtedy ktosi povedal, že s týmto starým chlapom bude raz spávať, zobrala by to ako nevydarený vtip. A predsa! Akým zázrakom si ju dokázal k sebe natoľko pevne pripútať? Napriek tomu, že mal doma ženu a tri dospievajúce deti?
Boli to bláznivé týždne, mesiace. Milovali sa úchytkom. V jeho chate. V jeho byte, keď jeho žena vypadla do roboty a deti do školy. Milovali sa aj dnes dopoludnia. Aj s ním sa jej zmiešal pot. A nielen pot. Aj to jasne cítila.
Má ho asi radšej ako tohto, vedľa nej. Hoci tento je mladší, krajší. Ba aj mužnejší. Raz mu to asi bude musieť povedať. Raz s tým asi bude musieť skoncovať. S jedným, alebo s druhým.
Dve správy
"Nazdar drahý! Mám pre teba dve správy."
"Aké správy?"
"Jedna je dobrá, druhá zlá! Ktorú chceš skôr?"
Usmial sa na ňu tým svojím detským úsmevom, ktorému nedokázala odolať. Ale úsmev neopätovala. Naozaj nemala dobrú náladu.
"Najprv dobrú!"
"Kúpila som ti nové gate! Podarilo sa mi vo výpredaji kúpiť za pár korún perfektné značkové džínsy!"
"Výborne! Ďakujem. To si mi naozaj urobila radosť! A tá zlá?"
"Som tehotná..."
"Čože? Ale veď to nie je zlá správa... Ja... ja.. mám radosť! Úplne vážne! Zoberieme sa! Mám šancu zohnať byt. Ježišmária, to je gól! Budem otcom!"
Čudné reči
Ťažko si po svadbe zvykala na nové meno. Na jeho meno. A ešte ťažšie na nový byt. Radšej sa zdržiavala doma, u rodičov. Veľmi jej chýbal on. Čím ďalej, tým viac si uvedomovala, že to je jediný chlap, ktorého by mohla milovať, hoci mal doma ženu a deti. Jej mladý muž bol zlatý. Taký milučký. Pozháňal by jej všetko, o čo by si povedala, ale to nebolo ono. Mala sto chutí zájsť za tým druhým a zase prežívať tie chvíle. Sladké závraty. Pri rozlúčke mu to povedala: "Som tehotná a som si istá, že od teba. Idem sa vydávať. Viac sa už nebudeme môcť stretávať!"
Čakala, že bude proti. Že bude prosíkať, aby sa naďalej stretávali. Ale on to zobral úplne pokojne. Ako keby sa medzi nimi nikdy nič neodohralo. Zbohom a hotovo! To ju škrelo zo všetkého najviac. Ako sa mohol len tak, bez toho, aby ju aspoň na rozlúčku pobozkal, rozísť?
Všimli si, že sa zmenila. Ale ženu tehotenstvo zvyčajne zmení. Ona však začala viesť čudné reči. Prekvapovala nimi celé okolie: "Už som v piatom mesiaci a nič! Ako je to možné, že sa vo mne nič nehýbe? Určite to vo mne zomrelo! A keď nie, tak z toho vyrastá mrzák. Nejaká bezduchá bytosť, neschopná pohybu, rozmýšľania!"
Darmo ju lekár chlácholil, že je všetko v najlepšom poriadku. Že to potvrdzujú všetky vyšetrenia. Darmo mohla sledovať na obrazovke pohyb plodu, sťahy jeho srdca. Húdla si stále svoje: "Je to mŕtve a ak to mŕtve nie je, tak to bude určite mrzák!"
Jej muž nad tým krútil hlavou, ale mal pre ňu pochopenie. Potom mu uštedrila poriadny štuchanec. Priznala sa mu. Povedala mu o všetkom. O svojom obstarožnom milencovi. O tom, ako sa s ním milovala, aj keď už chodievala s ním. O tom, že podľa nej je otcom práve jej milenec.
Prehrýzol sa cez to. Napriek tomu, že i jemu opakovala, že po milovaní sa s takým starým chlapom dieťa musí byť mrzákom.
Takým, ktorého bude mať večne na krku, ktorého bude musieť prebaľovať ako dvojtýždňové batoľa, hoci bude mať pätnásť rokov. Ona bude stále doma, utrápená, zostarnutá, s mrzáčikom, ktorého by nenávidel, cítil k nemu odpor. A potom by cítil odpor aj k nej a našiel si inú, mladšiu, krajšiu...
Raz mu napísala: „Život dieťaťa, ktoré je ešte vo mne, je zničený!“
Otec a syn
Na svet prišiel chlapček. Hlásil sa o svoje právo na Zemi plačom takým istým ako ostatní novorodenci. Rástol z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac.
Ona nad ním stále krútila hlavou. Všetci jej vyhovárali, že dieťa je úplne normálne. Tvrdil jej to aj lekár.
Jej manžel sa nad jej synom takmer nadúval pýchou. Urobil ešte niečo. Nechal si urobiť krvné skúšky na otcovstvo.
Nevylúčili ho. Ukazovali, že otcom je s veľkou pravdepodobnosťou práve on. Bol na svojho syna hrdý.
Detská vanička
Bol to pre ňu celkom bežný deň. Keď všetci odišli z rodičovského bytu, pustila sa najprv do plienok. Vyprala ich a napustila do detskej vaničky studenú vodu. Plienky vyplákala a vyvesila na balkón.
Potom si sadla k stolu a písala list. Niekoľkokrát si ho prečítala. Text sa jej nevidel. Roztrhala papier na kúsky a hodila ich do tašky. Chvíľu sedela a rozmýšľala. Syn spal vedľa, na posteli. Vstala a z chladničky si vybrala fľašu piva. Cítila, že potrebuje niečo ostrejšie. V chladničke našla ešte dve fľaše. Obidve s pálenkou. Jednu neotvorenú, druhú načatú. Neotvorenú prihodila do tašky. Do tašky pribalila i čosi na oblečenie. Iba to najnutnejšie. Pomaly popíjala alkohol a zalievala ho pivom. Pozrela sa na dieťa. Stále spalo. Spokojne oddychovalo pod dekou, oblečené do modrých dupačiek.
Cítila opitosť. Ale len takú príjemnú. Opäť jej zrak zaletel k synovi. Stále pokojne spal. Od hlbokého spánku mu zrumeneli líčka, čielko sa zapotilo. Naliala si aj zvyšok z fľaše. Obrátila ho do seba. Usúdila, že by toľko pálenky na guráž mohlo stačiť. Opatrne, aby sa dieťa nezobudilo, zobrala ho na ruky. Niesla ho do kúpeľne. Zohla sa nad vaničku naplnenú vodou, v ktorej nedávno plákala plienky. Cítila na rukách, že voda je veľmi studená. Takmer ľadová. Nezaznamenala žiadny zvuk. Ani pohyb. Hladina sa ihneď zavrela.
Tak to povedala v aute upotenému šoférovi i závozníkovi. Tak to zopakovala policajtom. Ba i na súde.
Za zavraždenie trojmesačného syna, ktorého utopila v detskej vaničke, v ktorej predtým plákala plienky, ju poslali na trinásť rokov za mreže.
RADO VRBOVSKÝ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
