Jedovaté hady sú ťažký adrenalín

l Uhryznutie kobry je ako bodnutie ihlou. Takmer ho nie je cítiť. Ak do vás vpustí jed štrkáč, prudká bolesť preniká celým telom. „Zažil som to trikrát,“ hovorí chovateľ exotických jedovatých hadov JURAJ POPLUHÁR.

Každý deň kŕmi jedovaté hady, aligátora, korytnačky, ale aj opice či leguána. „Pre niektorých som blázon, pretože ma lákajú jedovaté hady. Kedysi to bol môj koníček, dnes zamestnanie,“ hovorí chovateľ Juraj Popluhár. Záchytné a záchranné centrum pre ohrozené živočíchy a rastliny rozbehlo svoju činnosť pred rokom v Trakoviciach. Tu sa štyria nadšenci rozhodli odchovať zvieratá, ktoré patria v divočine medzi ohrozené druhy. „Dnes sa hovorí o tom, aby sa niektoré druhy chovali len v zoologických záhradách, ale miznú nám pôvodné pralesy, takže o pár rokov tieto zvieratá nebude kam vypustiť,“ vysvetľuje Juraj. Takýto osud pravdepodobne čaká malé poloopičky z Brazílie, ktoré v súčasnosti patria medzi vzácny druh. „V zajatí sa prišlo na to, ako ich rozmožovať, lenže za ten čas sa pôvodný amazonský prales tak vyrúbal, že ich nie je kam umiestniť. Takže zvieratá končia opäť u nadšencov,“ doplňuje Juraj. Vzácne jedovaté hady V Trakoviciach žije v jednotlivých teráriách 250 kusov hadov, z toho je sedemdesiat druhov jedovatých. Medzi najnebezpečnejšie patrí zelený druh mamby, ktorú doviezli z Tanzánie. „Je to najrýchlejší had, ktorý je zároveň aj najjedovatejší. V prírode však robí veľkú službu a má tu nezastupiteľné miesto, požiera škodlivé hlodavce.“Pre mambu ako stromového hada je typické, že loví vtáky a korisť po uhryznutí nepúšťa. Práca s jedovatými hadmi je pre Juraja adrenalínovým športom. Popýšiť sa môže aj druhom vretenice, ktorá je zapísaná v Guinessovej knihe rekordov. „Má najdlhšie jedové zuby, až 5,3 centimetra.“ Trakovická vretenica je zatiaľ veľmi mladá a maličká. Raritou je aj vretenica útočná, ktorá korisť nikdy nevyhľadáva, ale sa skrýva na jednom mieste a čaká, kým potrava príde k nej. „Hady potom priližne jeden týždeň spracúvajú potravu.“ Juraj s hadmi pracuje dvadsať rokov, ale ako tvrdí, stále je v ňom prítomný strach a zároveň aj rešpekt. „Vždy hrozí riziko, že urobím chybu. Ak je človek nahnevaný, nech sa k hadovi radšej nepribližuje. Už obyčajná bolesť zuba otupuje a len drobná chyba môže byť osudná.“ Hady nikdy neútočia bez príčiny. Vždy ide o obrannú reakciu. „Uhryznutie je vždy chybou chovateľa, had má svoje prirodzené reflexy, vlastnosti, povahu a potrebu. Ak cíti nebezpečenstvo, útočí.“ Juraja už trikrát uhryzol jedovatý štrkáč. Dvakrát pri premiestňovaní, raz pri odoberaní narodených mládať. „Samica bola podráždená, ja som sa tešil z prírastku a skončil som na ARE. Sérum som však zatiaľ nepoužil.“ Aligátor Cyril na dôchodku Zaujímavosťou trakovického terária je aligátor čínsky, pretože vo svete ho chovajú len v niekoľkých zoo. Má päťdesiatštyri rokov a ošetrovatelia ho nazvali Cyril. „Je to už dôchodca, k nám prišiel na dožitie, pretože sa veľmi dlhý čas pohlavne neprejavil.“ Lenže nové podmienky prebudili v starom aligátorovi sexuálnu túžbu. Preto sa teraz chovatelia pokúšajú získať i samičku. Najstarší aligátor čínsky má úctyhodných 84 rokov. Svoju sexualitu prejavuje aj samec korytnačky. Patrí medzi najväčšie druhy pevninských korytnačiek. Miláčikmi vychovávateľov sa stali ovíjači škvrnití. Ich rodičia pochádzajú priamo z divokej prírody. Práve tu prenášajú na človeka nebezpečnú chorobu SARS. No požierajú kávové bôby, ktoré im prechádzajú tráviacim traktom. Výlučky sa melú a vyrába sa z nich najdrahšia káva na svete. „Najrozmaznanejším zvieraťom u nás je leguán Miňo. Nie je raritou, pretože dodnes figuruje ako pochúťka na lístku domorodcov.“ Leguán už z misky nežerie potravu, prijíma ju len z rúk ošetrovateľa. „Je to absolútny lenivec,“ smeje sa Juraj. Priamo z tropickej Afriky pochádzajú augusty. Sú to šelmy a živia sa mäsom. „No rady si vychutnajú aj sladké plody. Naše majú už osem rokov a je to pre nich posledná šanca rozmnožiť sa. Zatiaľ sa nám to nepodarilo.“ Dôvodom bol neustály ruch v okolí klietky. Samica porodila, ale po čase mláďatá zožrala. „Nemala svoje útočisko, neustále bola v strese. Myslela si, že mláďatá sú v ohrození, tak ich sama zabila.“ Do centra priviezli aj skupinu hlodavcov zo Severnej Ameriky. Zatiaľ o nich nevyšla žiadna publikácia. „Až tu sme pozorovali, ako sa správajú a komunikujú medzi sebou.“ V širokej škále prejavov dorozumievania vynikali najmä pohyby srsťou, chrbátom či pískanie. „Venujeme sa aj vedeckej činnosti. Chceme ľuďom ukázať, že trópy sú krásne a treba ich chrániť.“ Do budúcnosti plánujú centrum sprístupniť aj pre verejnosť. RASŤO PIOVARČI