Písmo:A^-|A⁺00

V záhrade Oľgy Stankovičovej sa stačí porozhliadnuť, potom na chvíľu zatvoriť oči a nadýchnuť sa. Všetko tu má svoje presné miesto. V súlade s energiou, prírodou, so zemou a s vesmírom. A práve v tomto nekonečnom tichu ožívajú jej najlepší a najkrajší priatelia - bonsaje. K pestovaniu starého čínskeho umenia sa Oľga Stankovičová dostala pred viac než dvadsiatimi rokmi. Po strate manžela sa nebola schopná sama starať o veľkú záhradu plnú najrôznejších druhov kvetín. „Vtedy som si povedala, že chcem robiť niečo so zelenými rastlinami. Hlavne, aby to išlo z prírody a aby som to bola schopná obrobiť vlastnými rukami,“ spomína si na začiatky bonsajistka. Vtedy sa zoznámila s bonsajmi - stromčekmi v miske. Netrvalo dlho a vznikol medzi nimi veľmi dôverný vzťah. „Vtedy som si zaobstarala tri stromčeky. Jeden z nich, borovicu, mám dodnes.“ Ponáhľanie neprospieva Venovanie sa malým stromčekom znamenalo okrem zmeny bývalej záhrady aj radikálnu zmenu životného štýlu. „Bonsaje sú veľkou školou života. Keď sa na to spätne pozriem, bolo by múdre, keby s ním každý z nás mohol zažiť aspoň jeden dotyk.“ Bonsaje sú ako ľudia. Nemôžu sa ponáhľať a každý, kto sa im dôkladne venuje, pochopí, aké dôležité je zotrvať v tichu a naučiť sa ich dôkladne vnímať. „Nedá sa to naučiť za jeden alebo dva roky. Človek musí veľa čítať a vidieť. Najskôr je pri nich ako škôlkár, potom učeň a minimálne po desiatich rokoch si môže povedať, že robí bonsaje.“ Ponáhľať sa nikam netreba, i keď na výsledok je potrebné veľmi dlho čakať. Oľga Stankovičová aj dnes spomína na to, ako po troch rokoch úpenlivého pozorovania a tvarovania malého stromčeka, vytvorila na jar prvýkrát korunku. „Všetkým som volala, nech sa prídu pozrieť, bolo to niečo nádherné,“ spomína. Japonsko nie je o chcení Odvtedy prešlo niekoľko rokov a bonsajistka má dnes v záhrade viac než 50 rôznych druhov a tvarov bonsajov. Miesto, kde ich v Piešťanoch ukrýva nie je vôbec tajné a ani ho netreba dlho hľadať. Jasná čínska palácová červená farba jej domčeka na prvý pohľad burcuje zvedavosť. „Dom som natrela pred pár rokmi. Chcela som, aby stromčeky v predzáhradke vynikli,“ priznáva. Zvedavosti sa neubránili aj rôzne návštevy z Japonska a Číny, ktoré prácu bonsajistky vysoko ocenili. „Vo svete nie je typické, ak je bonsajistka žena. Väčšinou sa tým pýšia muži.“ Zahraničná návšteva po sebe zanechala aj množstvo múdrostí a odkazov. „Samozrejme, pozvali ma aj k sebe. Ale nemám dosť financií na to, aby som sa do Japonska vybrala. V minulom živote som tam vraj žila. Takže to nie je o chcení. Človek chce, kto by nechcel,“ zamýšľa sa. Stromček musí kopírovať prírodu Aj keď sa v iných smeroch umenia kopírovanie neodporúča, malý stromček je najkrajší práve vtedy, ak kopíruje tvary z prírody. „Človek nie je stvoriteľ. Iba tvorí. Vzduch, voda, vietor a slnko dalo všetkým stromom formu. Treba sa naučiť vnímať ju. A takisto vedieť vnímať aj všetky tvary prírody. Od jari až do zimy.“ Dôležité je aj pochopiť energiu a jej prúdenie. V prírode je to vraj ako u človeka. Ak dominuje niektorý živel, stopercentne sa prejaví. „Strom cíti, keď je zasadený na nesprávnom mieste. Ťahá sa za energiou. Každého to niekam ťahá. Energiu netreba potláčať.“ Bonsaj je o generáciách Oľge Stankovičovej za tvarovanie bonsajov udelili už niekoľko cien na rôznych súťažiach. „Baví ma to. Veľa ľudí si myslí, že sú nepotrební. Nemajú povinnosti alebo žiadnu radosť. Ale keď hovorím o bonsajoch, je to akoby som hovorila o svojich najlepších a najkrajších priateľoch. To sú priatelia, ktorí vás vždy čakajú a potrebujú.“ Bonsaje sú o rokoch. Niekedy trvá minimálne dvadsať rokov, aby sa o malom stromčeku dalo hovoriť ako o bonsaji. Tie najkrajšie, najstaršie a najvzácnejšie bonsaje majú dnes aj tristo rokov. „Je to niečo nádherné. Človek nemôže byť ľahostajný k tomu, čo urobil.“ A hoci sú bonsaje najmä o generáciách, bonsajistke je trochu ľúto, že v jej šľapajach zatiaľ nikto nepokračuje. „Bonsaje mi veľmi pomohli. Vďaka nim žijem život v nádhernej spoločnosti.. Naučili ma vidieť veci z vnútra. Aj keď pre druhého je to možno iba neviditeľná odmena.“ BARBORA BZDUŠKOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou