Písmo:A^-|A⁺00

Keď vypukla prvá svetová vojna, bol ešte len chlapec. Dobre si však pamätá na dni, keď nebolo čo do úst vložiť. Vojaci prehľadávali obydlia aj maštale. Chudobným pobrali aj to málo, čo im ešte zostalo. Vôňu otrubových placiek, ktoré na sporáku piekla jeho nevlastná mama, cíti aj po rokoch. „Mamička mi zomrela, keď som mal tri mesiace. Nevlastná mama však bola na mňa dobrá,“ spomína starký. Vojna skončila, ľudia sa vzmáhali. Mikuláš vyštudoval a v roku 1933 začal učiť v divínskej škole. Opäť prišli plané časy. Vypuklo Slovenské národné povstanie. „Bolo to 8. augusta. Zo Zvolena som dostal telegram, že sa mám hlásiť v pluku. Dostal som prvý rozkaz. Nasadnúť na večerný rýchlik a vystriedať veliteľa roty na východnom fronte. Nakoniec som skončil na zdravotnej dovolenke. Bol som doma, keď vypuklo povstanie. Opäť som narukoval do Zvolena, kde som mal na starosti výstroj a výzbroj povstalcov. Tu som spolupracoval s Vladom Gašparovičom, otcom nášho terajšieho prezidenta,“ rozpráva Mikuláš. Dostal ďalšie poverenie. Vo zvolenskom poštovom úrade robil cenzora. Prepájal dôležité hovory, kontroloval spoje aj telegramy. „Front sa blížil. Dostal som rádiogram, že sa mám hlásiť na veliteľstve. Ako kuriér som mal doručiť depešu majorovi na Staré Hory...,“ povie dôchodca a zahľadí sa do okna, za ktorým sa črtá kostolná veža. Modlil sa a viera mu pomáhala prežiť. Ocitol sa zoči-voči smrti. Uprostred paľby a mŕtvych tiel. Prechádzal cez Donovaly, pred guľkami sa ukrýval za stromami. „Dvojtrupáky zhadzovali granáty v sieťach. Ukryl som sa pod mostom. Vtedy dobehol ďalší vojak. Zasiahli ho črepiny,“ dodá. Ústup! Ďalší rozkaz, ktorý plnil spolu s piatimi kamarátmi. Cez Kozí chrbát prechádzali na Prašivú. Na noc sa usalašili v kosodrevine, skrehnuté hnáty ohrievali pri ohni. „Našli nás Nemci, odvliekli do Liptovskej osady a odzbrojili. Kľačali sme na kolenách a z každej strany na nás mieril samopal. Nasledovala cesta do Ružomberka, kde sídlilo gestapo. Skončili sme v bratislavskej väznici. Chúlili sme sa zavšivavení vo väzenskej kapličke a čakali na súd,“ povie starký a roztvorí malý zažltnutý denník. Písmo v ňom za tie roky vybledlo. Je plný hrôzy, utrpenia a nádejí. „Trinásteho decembra nás naložili do vagónov a odviezli do Rakúska. Odtiaľ sme šli do nemeckého Altenburgu. V dobytčákoch. Mrzlo a my sme sa chúlili na holej podlahe. V neľudských podmienkach sme prežili deväť dní,“ spomína Mikuláš. V denníku sa k týmto dňom viaže aj takýto záznam: „Streda, 25.1.1945. Celé telo mám skrehnuté od mrazu. K tomu mám hnačku ako väčšina z nás. Niektorí tvrdia, že od plynu, ktorý je otravný. Večer nám oznámili, že zajtra sa ide preč. Hádame kde. Debatujeme o našom ďalšom živote.“ Dostal nové meno. Stal sa väzňom číslo 163788. V jednej miestnosti s ním bolo ďalší tristo zajatcov. Poliakov, Francúzov, Talianov aj Angličanov. Večer si líhal na pričňu a hrial sa s kamarátom Imrom Šatarom, väzňom číslo 163858. Z odpadu si spravil malý drevený krížik a rám, do ktorého vložil fotografiu najbližších. Potešil sa aj zapáchajúcej polievke „zupe“ uvarenej z repy a rôzneho odpadu. Aj komisár, ako väzni volali chleba z pliev, bol v tom čase lahôdkou. Každý deň od nástupu až po večernú modlitbu starostlivo zaznačil do denníka. Aj ten posledný, keď sa od paľby otriasali steny a rinčali okná. Chvíľu, keď nad táborom zaviali biele zástavy a na dvore sa objavili Američania. Konzerva s vajcom a šunkou chutila ako najväčšia delikatesa. Túžba vrátiť sa domov silnela. Mikuláš sa stal riaditeľom školy. Vzdelanie pokladal za najcennejšie hodnoty. Mal rád šport, učarovalo mu divadlo a fotografovanie. Bývalý režim však kruto zasiahol do jeho života rovnako ako vojna. ŠTB od neho žiadala spoluprácu. Mal byť informátorom. Odmietol a tak sa stal protištátnym živlom. „Za prácu učiteľa, osvetového pracovníka, záložného dôstojníka, ako človek trpiaci v zajatí, som bol režimom odsúdený. Za Slovenského štátu som bol miestnym vodcom Hlinkovej mládeže. Rovnošatu tohto hnutia som však nikdy na seba neobliekol. Nebol som fašista. Veď napokon, keby som ním bol, nebola by mi počas plnenia úloh v čase povstania prejavená toľká dôvera,“ trpko povie Mikuláš a na stole rozloží vyznamenania, diplomy, čestné uznania. Laco Novomestký mu vyslovil vďaku a uznanie za zásluhy pri oslobodzovaní krajiny a obnovu ČSR. Komisia pre rehabilitovanie nespravodlivo postihnutých učiteľov za názory a postoje v roku 1968 ho rehabilitovala a ospravedlnila sa mu. To je však všetko. Na iné nemá nárok. Z učiteľa sa stal natierač, premietač v kine, skladník, fotograf. Privyrábal si v detvianskych strojárňach, robil jazykovú prípravu Lýbijcov, Kubáncov a Vietnamcov. Dnes je na dôchodku, spomína a snaží sa vyrovnať s krivdami bývalého režimu. Potešenie nachádza v rodine. Aj napriek vráskam a šedinám mu pamäť slúži dobre. Denník, ktorý počas vojny ukrýval v čižme, tu zostane ako svedectvo posledného žijúceho vojnového pamätníka z Divína.⋌MARCELA BALLOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou