4. feb 2008 o 0:00
Pohľad horolezca z navyššej hory sveta
„Chceli sme posúvať hranice. A dostali sme sa až k nim,“ hovorí VLADO PLULÍK (45), aktívny športovec, no predovšetkým horolezec. V roku 1997 zostal 80 metrov pod vrcholom Kančendžongy. No už o rok pokoril najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíka.
Piešťanský rodák sa horolezectvu začal aktívne venovať ako dvadsaťročný. Cez najmenšie skalky, blízku skalu pri Beckove, Vysoké Tatry a Alpy sa dostal až do Himalájí. „Byť v Himalájách alebo len na nejakej cvičnej skalke, to je obrovský rozdiel. Ale človek sa musí dostať od toho najjednoduchšieho až k ťažším,“ rozpráva. Všetko vraj závisí iba od ambícií. Niekto sa uskromní s tým, kde sa momentálne nachádza. Neriskuje. Iní idú ďalej, posúvajú hranice a prekonávajú samých seba. „Ja som liezol s ľuďmi, ktorí mali horolezeckú úroveň. Vyliezli sme najťažšie, čo bolo vylezené, išli sme ďalej a dostali sme sa až na špicu. Hľadali sme iné možnosti a snažili sme sa zopakovať cesty, o ktorých sme si mysleli, že sú najťažšie.“
V horolezectve je podľa Vlada Plulíka hodnotenie ciest veľmi subjektívne. „Niekto si môže povedať, vyliezol som toto, vyliezol som tamto, a bolo to najťažšie na svete. A potom príde niekto celkom iný, a bude to považovať za jednoduché.“
Netreba preceniť
svoje možnosti
V horách sa nesmú robiť chyby. Človek musí byť sústredený len na najzákladnejšie funkcie. „Samozrejme, stanú sa aj zlé situácie. Viackrát sme sa ocitli v nebezpečných momentoch. Stalo sa nám, že sme išli pod stenu a spustili sme lavínu. Našťastie sa nám nič nestalo.“ Iný prípad, ale rovnako so šťastným koncom bez tragických následkov, sa horolezcom stal aj v Južnej Amerike. „Boli sme vo výške asi 500 metrov a on spadol. Nejakým komplikovaným spôsobom sme ho dostali na miesto, odkiaľ ho vrtuľník dostal do nemocnice. Mali sme šťastie, pretože Patagónia je známa tým, že tu často fúkajú silné vetry,“ približuje horolezec. Najhoršie je, ak človek precení svoje možnosti, nevystihne počasie, alebo v návale eufórie nesprávne zhodnotí situáciu.
„Stala sa už taká tragédia, keď zahynulo asi šesť ľudí len preto, lebo nezobrali do úvahy počasie. Vedeli, že sa má zhoršiť, ale pocit, že chcú vyliezť na najvyššiu horu sveta bol jednoducho silnejší.“
Nie je výstup ako výstup
„Veľa ľudí je v rozčarovaní, ak počujú, že niekto zdolal Everest. Už len málokto je však zvedavý na to, ako sa na Mt.Everest dostal,“ vysvetľuje Plulík. Existuje alpský a expedičný štýl. Pri expedičnom si horolezci budujú tábory a po nich vystupujú smerom dohora.
„Hodnotnejší je však alpský štýl. Vtedy idú horolezci hore bez výškových táborov. Všetko si pri tom musí niesť človek so sebou. Rovnako je to aj s použitím kyslíka. Keď sme sa pripravovali do Himalájí, nikomu nenapadlo, že by sme ho mali použiť,“ približuje.
Vladimír Plulík bol aj jedným z členov expedície výstupu na Kančendžongu, o ktorej dokumentarista Pavol Barabáš nakrútil film 80 metrov pod vrcholom. „Bol to môj prvý výstup do Himalájí. Fúkal dosť silný vietor a spravili sme taktické chyby. Keď to zhrniem, bola to taká smolná expedícia. Zvažovali sme to, či vystúpime hore, čo by trvalo ešte dve hodiny. Keďže sa stmievalo, rozhodli sme sa zísť dolu.“ Na chybách z nevydareného výstupu sa horolezec poučil.
Tibet má svoje čaro
„Nikdy som necestoval rád. Až keď som sa dostal do Himalájí, a vtedy sa mi to zapáčilo. Spali sme tam iba v chatrčiach a mám odtiaľ veľmi pekné zážitky. Páči sa mi ich kultúra i náboženstvo. Aj samotní ľudia sú veľmi sympatickí.“ Fascinovala ho aj ich posvätná úcta k najvyšším horám sveta. „Je však vidieť aj to, že Tibet nie je taký slobodný ako napríklad Nepál. Sú to klasické dediny, kde sa žije veľmi ťažko, nie je to žiadna rozkvitnutá záhrada. Nepál je zaujímavejšia krajina. Aj Himaláje sú krajšie z nepálskej strany.“
Vladimír Plulík bol v poradí siedmym Slovákom, ktorý na strechu sveta vystúpil. Okrem Himalájí bol členom rôznych expedícií výstupov na Cho-oyo, Patagóniu, Dolomity či najrôznejších hôr vo všetkých častiach sveta. „Posledné tri roky však leziem pomerne málo. Robím aj iné športy, ale každý z nich v sebe musí mať obrovskú dávku adrenalínu. Potrebujem robiť šport, ktorý nie je monotónny. Jednoducho potrebujem, aby bol všadeprítomný moment napätia,“ ukončuje rozhovor Plulík.⋌(BB)
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou