Písmo:A^-|A⁺ 0 0

Nedobrovoľné budenie Pozrel sa na hodinky. Bolo niečo po štvrtej ráno. Bol unavený, vyčerpaný, triasli sa mu ruky. Mal strašnú chuť opäť zaliezť do postele k manželke, pod vyhriatu perinu, ale vedel, že by aj tak nezaspal. Radšej si do hrnčeka nasypal statočnú dávku kávy a postavil vodu na sporák. Sadol si za kuchynský stôl a čakal, kým plynový horák neuvedie vodu do varu. Tak toto sa mu ešte nikdy v živote nestalo! Tušil, že chalanovi od susedov šibe, ale že mu šibe natoľko, mu nenapadlo ani v sne. Spal spánkom spravodli-vých, keď ho zobudilo vyzváňanie. Dúfal, že je to omyl, že páchateľ zvonenia sa spamätá a zvonček umĺkne. Neumĺkol. Vyzváňal ďalej. Začala sa budiť aj manželka, preto neochotne spu-stil nohy na zem a vybral sa ku dverám. Cestou ešte mrkol na budík. Boli tri hodiny ráno. Za dverami stál Rado. Sedemnásťročný chalan zo susedstva. Z očí sa mu kotúľali slzy ako hrachy: „Pán sused! Je mi veľmi ľúto, že vás budím, ale stala sa hrozná vec! Zomrela mi stará mama! Veľmi súrne sa potrebujem dostať k nej! Je to len desať-pätnásť kilometrov, ale teraz v zime a v snehu sa tam nedostanem! Veľmi vás prosím, nemohli by ste ma odviezť vaším autom? Dám vám tisíc korún!“ Na ceste autom Mal sto chutí chuligánčaťu poriadne od srdca vynadať, nakopať ho do zadnej časti tela a poslať kadeľahšie, nech si zoberie taxík, lebo ho to vyjde lacnejšie. Nemal toho chalana rád. Vedel, ba celý dom to vedel, že je poriadny vtáčik, čo sa nevie vpratať do kože. Ale čosi sa v ňom zlomilo. Chalana mu prišlo ľúto. Sám bol prekvapený, keď sa prichytil, ako hovorí: „Dobre, tak ja sa oblečiem! A peniaze si nechaj!“ Mrzlo až prašťalo. Motor starej škodovky najprv nie a nie naskočiť. Chlapec vedľa na sedadle pofňukával. Zrazu čosi vytiahol z vrecka. Pripomínalo to pištoľ. A z druhého vrecka vytiahol škatuľku malokalibrových nábojov. Náboje naládoval do tej vecičky. Hlaveň si priložil k spánkom: „Ja sa zastrelím! Mňa už vôbec nebaví život! Rátam do štyroch! Ak nezastanete, zastrelím sa! Štyri... Tri...“ „Prečo by ťa nemal baviť život? Ja viem, že je to pre teba strata, ale s tým sa musíš vyrovnať. Všetci raz stratíme svojich blízkych...“ – skúšal na chalana psychológiu. „Dva... Jedna...“ Hlaveň mení cieľ Zúfalo premýšľal, čo v chúlostivej situácii urobiť. Dupnúť na brzdu? Čo ak chalan zároveň potiahne spúšť? Bude ho mať na svedomí? Hodil po ňom očkom. Práve včas, aby videl, ako sa hlaveň obracia k nemu a teraz mieri na jeho spánky. „Vy ste nepochopili? Okamžite zastavte a vypadnite z auta!“ – vyštekol mládenec. Dupol na brzdu. Mládenca hodilo dopredu. Jediným pohybom mu tú vec vytrhol z rúk. Mládenec sa znovu rozfikal. Snažil sa ho upokojovať: „Buď rozumný, neblázni! Viem, že smrť blízkeho môže človeka rozrušiť, ale nemusíš ohrozovať iných! No čo, už je lepšie? Ideme za tvojou starou mamou? „Čo ma je po nej?!“ - odvrkol chalan. "Aj tak skapala na cirhózu! Uchlastala sa! Poďme radšej naspäť!“ Keď zastali pred domom, chlapec sa začal ospravedlňovať. Vraj to tak nemyslel. Bol veľmi rozrušený. Nevedel, čo robí. On len pokrčil plecami a vrátil mu tú vecičku. Podľa váhy sa mu zdalo, že to nemôže byť pištoľ, ale atrapa. Chlipol si z ešte pariacej sa kávy. Snažil sa zážitok vyhnať z hlavy. Chvíľu rozmýšľal, či by to nemal oznámiť polícii. Potom sa rozhodol: Je to predsa len sused, mladý chalan, ktorému zašibalo! Načo mu kaziť život? Policajtom to neoznámil. Prišli za ním sami. Vtedy sa dozvedel aj to, na čo malo mládencovi poslúžiť jeho auto. Že malo byť pohrebným vozidlom. Na tajný pohreb... Rado a Števo Mal sedemnásť rokov a hlavu si nad ním najprv chytali učitelia, potom psychológovia, a napokon aj vychovávatelia v nápravnom ústave. Zdalo sa, že je nezvládnuteľný. Prvé krádeže a lúpež ešte v štrnástich. Potom ďalšie kúsky. Matke, niekoľkokrát rozvedenej, na tom úprimne nezáležalo. Ju zaujímalo hlavne to, či jej nový partner donesie domov toľko peňazí, aby zvýšilo aj na každodennú fľaštičku a posedenie pri pivku. Rado mal aj kamaráta. Števa. O sedem rokov staršieho. Takého, ktorý niekoľkokrát sedel za mrežami a už si vyslúžil neslávny titul "obzvlášť nebezpečný recidivista". Raz sa dokonca nechal zatknúť sám. Vraj od neho všetci bočia a v base mu je aj tak lepšie. Preto vykopol výklad na obchode, pobral, čo sa dalo, a počkal na policajtov, kým ho neprídu zavrieť. Keď prišli, otrčil ruky, aby mu založili putá, a nechal sa odviesť do auta. Len potom, keď sa auto pohlo, povedal im: „Teda, to vám ale trvalo!“ V ten deň boli spolu takmer od rána. Popíjali v byte Radovej matky. S jeho matkou a jej partnerom. Už sa zdalo, že zásoby alkoholu sa definitívne končia, no vždy sa odniekadiaľ vzala nová pollitrovka. Lojzo z Ázie Bola to náhoda. Zazrel, ako po ulici, práve popod okno ich paneláka, prechádza Lojzo. Lojzo sa vôbec nevolal Lojzo, ale kto by si pamätal čudesné mená všetkých šikmookých z mesta? Lojzo bol Lojzom a hotovo! Lojzo mal na tržnici malý stánok, v ktorom predával čínske somarinky. Kalkulačky, digitálne hodinky, budíky a ktovie ešte čo. Lojzovi závidel. Vedel, že Lojzo má peniaze. Určite viac ako on. A možno by z neho nejaké peniaze dostal. Otvoril okno a zakričal: „Lojzo! Hééj! Mám pre teba kšeft! Poď na chvíľku hore!“ Lojzo sa zastavil. Zdvorilo sa zaškľabil smerom k oknu a zamieril k vchodovým dverám. V kuchyni si nechal naliať borovičky, obradne si pripil. „Aký máš pre mňa obchod, Rado?“ „Mám na predaj pištoľ na malokalibrovky. Aj strieľa! Mám k nej aj náboje.“ „Hm... To by možno išlo... A čo máš ešte?“ „Videokazety. Kvalitné. Porno a akčné!“ „Pištoľ by som aj vzal. Uvidíme. A kazety by možno chceli kamaráti. Ale určite ich budú chcieť najprv vidieť. Museli by sme ísť za nimi.“ Dohodli sa. Pôjdu spoločne za jeho kamarátmi. Rado aj Števo. Lojzo nebol škrob. Cestou zaplatil víno. Na pitie mal aj čosi vo svojej garsónke. Rado si obzeral zariadenie. Odhadoval, čo všetko sa môže skrývať v skriniach, v nepriehľadnej igelitovej taške pohodenej v kúte. Isto tam mal všade napchatú elektroniku. Ktovie, akú to bude mať cenu? Lojzovi kamaráti nemali o videokazety záujem. Lojza pozvali k nim, na ďalší flám. Števo a Rado dobre vedeli, prečo ho pozývajú. Už začali spriadať plán. Plán je na svete Bol to jednoduchý plán. Lojza zavolajú k Radovej matke, opijú ho, a keď zaspí, zoberú mu kľúče. Jeho byt vybielia, veci skryjú a kľúče mu vrátia. Nech sa ten šikmooký ráno škriabe v pačesoch, kto mu tak pekne v noci upratal! Oni budú mať stopercentné alibi. Veď celú noc strávili s ním! Lojzo pozvanie neodmietol. Vrátili sa k Radovej mame. Keď prišli, už spala. To, čo sa odohrávalo ďalej, možno rozmotať len veľmi ťažko. Nesporný je len výsledok - Lojzova smrť. V byte sa nachádzali len Radova matka, Rado, Števo a Lojzo. Partner Radovej matky mal šťastie. Chcel sa zviezť vlakom jednu zastávku, ale ako si sadol do vlaku, v opitosti ihneď zaspal a prebral sa až ráno, na druhom konci republiky, na konečnej stanici. Každý z nich vypovedal zakaždým ináč. Ani jeden nebol triezvy. Števo mal dokonca v krvi viac ako tri promile alkoholu. Radova matka sa vraj zobudila na to, ako ju budí Števo s krikom: „Zabil som! Zabil som!“ Vyskočila z postele a v predsieni uvidela ľudské nohy vystreté na podlahe. Pochopila to tak, že Števo zabil jej syna. Pustila sa do kriku. Vrieskala dovtedy, kým jej Števo nedal zopár zaúch. Až potom pochopila, že jej syn žije, ale mŕtvy je Lojzo, že sa prihodilo nešťastie a Števo od nej chce nejaké posteľné prestieradlo a veľký kus igelitu. Rado so Števom predkladali stále iné verzie. V jednej dokonca naznačovali, že páchateľom mohol byť niekto úplne iný. Niekto, kto sa votrel do bytu. Veď boli opití, nečudo, že ho nezaregistrovali... Na jednej verzii sa zhodli, aj keď ani tá celkom nehrala podľa stôp a ďalších faktov. Lojzo vraj prejavil želanie natiahnuť sa a trošku si pospať. Stiahol si nohavice, a vtedy mu z vrecka vypadli kľúče. Kľúčov sa zmocnili, no on si to všimol. Nahneval sa a chcel odísť. Pokúšali sa ho zadržať, no bránil sa. Števo ho v predsieni zvalil na zem. Rado podal nôž. Bol to kvalitný nôž. Lojzo vraj napriek tomu prestal javiť známky života až po jedenástom bodnutí. Mreže pre kamarátov Stopercentne isté je, že Rado utekal s kľúčmi do Lojzovho bytu. Bol sklamaný. To, čo našiel a nabral do igelitovej tašky, malo hodnotu len niekoľko sto korún. Kľúče cestou odhodil. Nikdy sa nenašli. Potom dali hlavy dokopy a rozmýšľali, čo s mŕtvolou. Ako najschodnejšia cesta sa im javil tajný pohreb. Zakopať Lojza niekde ďaleko od ľudí. Ale ako ho tam dostať? Rado sa najprv pokúšal ukradnúť nákladné auto odstavené pred ich domom. Nedokázal ho naštartovať. Potom išiel za susedom. Ráno, po neúspechu so susedom, to Rado vzdal. Išiel sa ohlásiť na políciu. Za vraždu a lúpež Števovi ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi vymerali pätnásť rokov. Rado ako mladistvý dostal za pomoc pri trestnom čine vraždy, za lúpež a pokus neoprávneného užívania cudzej veci päť rokov. RADO VRBOVSKÝ

Článok pokračuje pod video reklamou