Dievčence kedysi spodné prádlo pod kroje nenosili

„Všetko má svoj čas...,“ začína svoje rozprávanie učiteľka na dôchodku VERONIKA CETLIOVÁ z Piešťan. Hovorí o ľudovej kráse. V čase, keď ešte učila sa jej prihovorila dcéra.

„Maminka, na dôchodok sa treba pripravovať.“ Dcérine „premúdrelé“ reči nebrala príliš vážne. Po čase sa však podvedomie prebudilo. Ozvali sa výšivky. Spolu s nimi a vzormi odhaľuje skrytú krásu krojov už niekoľko rokov.U Veroniky Cetliovej sa dá nájsť všeličo. Medzi starým ruským samovarom, veľkou juhoslovanskou svadobnou stuhou či nemeckými bábikami však najviac dominujú slovenské výšivky. Dostala sa k nim prirodzene, v rodine, kde bol na stole vždy vyšívaný obrus, to inak byť ani nemohlo. „V človeku to zostalo, i keď ja som generácia, ktorá hovorila, že vyšívanie do modernej doby nepatrí. Moderné ženy sa mali vzdelávať, a nie sedieť pri ručných prácach, ktoré boli označované ako gýč.“ Ani toto obdobie Veroniku od vyšívania neodradilo. Čím sa od ostatných žien, ktoré sa vyšívaniu venujú tiež, líši, sú bábiky. Precíznym vzorom starých krojov im dáva život a nič netušiace bábiky sa stávajú veľmi originálnym, nápaditým, a hlavne slovenským nositeľom jednoduchých krás ľudu. „Je to naše bohatstvo. A ja bábikám robím kroje hlavne preto, že ma to baví.“ Sporné spodné prádlo Ak by ste boli veľmi zvedaví a bábikám od Veroniky Cetliovej nazreli pod sukňu, prekvapia vás detaily. „Robím aj spodné prádlo. Síce je to v rozpore s tradíciou, pretože dievčence ho nenosili. Mali iba takú kombinézu, akoby z vrecoviny, nič príjemné, nijaká erotika,“ smeje sa. Postava ženy zanikala pod nekonečnými vrstvami spodníc a jediné, čím mohla na prvý pohľad zaujať, bol kroj. „Ale obliecť bábiku je oveľa ťažšie, väčšina z nich má totiž krivé nohy. Raz som si dokonca kúpila porcelánovú. No keď som ju vyzliekla, skoro som zaplakala. Bola to mrzáčka, celý trup mala z handričiek,“ rozpráva. Život bábik nie je vôbec jednoduchý. „Jedna práve čaká na protézu ruky, brat ju našiel na smetisku, je krásna, veľká, len tá ruka...“ Trvalá krása výšiviek Krása krojov a ľudového umenia živo pretrváva ešte aj dnes, počas svadieb pri čepčení. „Keď sa však ženil môj synovec, pozerala som na to čepčenie a zrazu neveste dali na hlavu takú krikľavú kvetovanú šatku. Povedala som si, ako je možné, keď sa zachovala tradícia, nezachoval sa aj vizuál?“ Veronika Cetliová však verí, že aj tradičné vyšívané čepce sa do módy znova dostanú. „Chudobné dievčence si kedysi vyšívaním privyrábali. Tá z nich, ktorá mala krásne vyšitý kroj, mala na sebe celé veľké bohatstvo.“ Ručná práca sa nedá normovať Hodiny presedené s ihlou v ruke a niťou nemá spočítané. „Raz som si zaviedla aj denníček, kde som si písala hodiny, ktoré som presedela pri vyšívaní. Ale to sa nedá povedať. Ručná práca sa normovať nedá. Je to piplačka, ale nikdy neurobím dva rovnaké vzory,“ prezrádza. Ešte dnes sa stále učí a ručnú prácu vie veľmi dobre oceniť. „Išla som k bratovi a jeho žena mala na zemi ako rohož vyšívanú nástenku. Preľakla som sa, preskočila som ju a povedala som, aj keby som ti sem mala doniesť blato, na to nestúpim. Tú ručnú prácu robila ženská ruka niekoľko hodín pri sviečke a máme si do toho nohy utierať?“ Rovnako rada ako Veronika Cetliová vyšíva, výšivky aj rada zbiera. O to väčšiu hodnotu majú, ak sú staré. „Keď zomrel môj 90-ročný strýko, brat mi po ňom doniesol staré textílie. Týždeň som ich prala, škrobila, žehlila a vrátila som im život. Tie veci majú v mojich očiach veľkú hodnotu.“ Výšiviek na rôznych materiáloch, záclonách, návlečkách, obrusoch, sukniach, nočných košieľkach, ale aj na úplne banálnych veciach má pani Veronika plné skrine. „Už to ani nemám kam ukladať. Ale keď sa mi dostane do rúk nejaký starý kúsok, až sa zajakávam. Ruky sa mi trasú, až mám trému pred tým, keď niečo také nádherné držím v rukách.“ Človek stále hľadá krásno „Niekedy som sa čudovala, prečo najkrajšie zdobenie býva na zbraniach, ale potom som to pochopila, že ide o určitú prestíž. A podobne je to aj pri krojoch,“ rozpráva Veronika. Krajšie bavlnky, kvalitnejší materiál alebo bohatšia výzdoba svedčili o lepších pomeroch v krajine. Každý hneď vedel, odkiaľ kto prišiel. „Tá tradícia ešte, chvalabohu, pretrváva. Výšivky sa postupne vracajú aj do módy, mení sa len materiál alebo strih, ale ťahá sa to k ľudovosti.“ Hľadanie krásna je pre ňu dôležité a hoci spod jej rúk vzišlo nespočetné množstvo krásnych vzorov, ešte stále jej vraj veľa chýba k tomu, aby mohla povedať, že vie vyšívať. „Vyšívanie je pre mňa úžasný relax. Deň, keď nevyšívam, je premárnený,“ dodáva so svojským úsmevom dôchodkyňa. BARBORA BZDUŠKOVÁ