Písmo:A^-|A⁺00

Socha sa nikdy nestratila, ani ju nikto neukradol. Podľahla útokom vandalov, ktorí jej odrazili nohy a hlavu. Svoje však zohralo i to, že ostala zabudnutá uprostred poľa. Už pred niekoľkými rokmi sa ju nadšenec z Drahoviec snažil zrekonštruovať. „Po dlhých ťahaniciach s cirkvou som našiel človeka, ktorý ju mal opraviť. Všetko bolo pripravené, keď zomrel. “ Keďže sa neustále snaží dopátrať svojich koreňov, obnovil preto opäť svoju aktivitu. Socha stojí na okraji dnes neexistujúcej osady Horné Voderady, ktorá v minulosti do posledného domu zanikla. Nachádzal sa tu obrovský majer, ktorý spravoval predseda osady. „Na statku pracovalo a žilo mnoho bírešov aj robotníkov. V stajniach chovali kravy, býky i svine,“ hovorí Cyril Karaba. Dedina rehoľných sestier Pracovníci mali ubytovne priamo na majeri. Sezónnych robotníkov však pozháňali z celého okolia. Z osady viedla konská železnica, ktorou prepravovali nielen tovar, ale aj deti do školy v Dolných Voderadoch. Strojník, ktorý mal službu popoludní, vždy deti priviezol späť na majer konskou železnicou. „Voderady mali silné cirkevné zázemie. Žili tu kňazi, niektorí z nich boli dokonca aj prenasledovaní,“ dopĺňa. Keď v roku 1950 prebehla násilná likvidácia kláštorov, do Horných Voderád prišli bývať rehoľné sestry. Ženy, ktorým komunisti bránili v ich viere, našli zamestnanie na majeri. Ich každodennou náplňou sa stala práca na zoštátnenom majetku. Starali sa o všetok dobytok. „A po práci sa chodievali modliť k soche sv. Vendelína.“ Vedľa neho je ešte dodnes malá lavička, ktorá zarastá trávou.⋌(RAS)_INSERT_DA_STUFF_HEEERE_