Písmo:A^-|A⁺00

Vyrastala v chudobnom kraji Ochrannú ruku nad babkou drží jej šesťdesiatdvaročná nevesta Violka. „Kde sú tie časy, keď som dobre vyzerala. Od dvanástich rokov som robila všetku prácu na roli, všetko sme si dorábali sami,“ spomína storočná Anna Tabačková. Narodila sa v chudobnom kraji - v malej dedinke Lutiše pri Terchovej. Na horniakoch sa podľa nej veľmi ťažko žilo. Na malých poliach dopestovali zväčša len jačmeň, ovos a zemiaky. Ráno si upiekla na peci posúch, ktorý jeJ musel vystačiť na celý deň. „Mala som šesť rokov, pomáhala som pri oraní, o rok neskôr už som pásla ovce a kravy. V dvanástich rokoch som vykonávala všetky práce. Nikto nerozlišoval, či je ľahká alebo ťažká,“ doplňuje babka. Brata už nikdy nevidela V najťažšom období odišiel jej otec pracovať do Ameriky, kam sa po návrate na Slovensko ešte niekoľkokrát vrátil. „Po ňom ho nasledoval aj môj brat. Nikdy som ho nevidela, pretože odplával ešte pred mojim narodením.“ Keď mala Anka šesť rokov, ďalší brat odišiel aj so strýkom za prácou a lepším životom do Novej zeme. Ani s týmto súrodencom sa babička už nikdy nestretla. Najprv prišla do Lutíš správa, že ho zasypalo v uhoľnej bani.„Ale nebola to pravda, aj keď brat zahynul. V bani kopal sám, a keď robotníci nepočuli klopkanie kladivka, šli ho skontrolovať. Sedel pri horiacej lampe, ale už nedýchal. Možno keby s ním bol strýko a vyviedol ho na vzduch,“ nádeja sa babička. Šikovná a usilovná žiačka Po bratovom odchode sa ďalší so súrodencov oženil. Ale už na jeseň musel narukovať na front prvej svetovej vojny. Zajali ho a skončil v Taliansku. „Niekde tam aj zomrel. Všetci súrodenci odišli do zimy, len ja som ostala,“ neskrýva svoj smútok. Babička chodila do školy iba tri zimy. Dokonca sa dva roky učila po maďarsky. „Ovládala som ju veľmi dobre, ale už som zabudla.“ Keď sa pred Vianocami skončili práce doma i na poli, prišla na rad škola. Anka patrila medzi šikovné žiačky a pani učiteľka bola dokonca osobne za jej mamou, aby ju dala na ďalšie štúdium. „Lenže vtedy bola chudoba, peňazí nebolo, čím by mama platila školy? Ostala som pomáhať doma.“ Dodáva však, že keby študovala, určite by to dotiahla na váženú funkciu. Po práci sa zabávala terchovskými tancami Už na jar šla škola bokom. Na poli museli porozbíjať hrudy hliny a povyberať kamene. V lete zas chodila pásť kravy a ovce na ďaleké pasienky. Vlastnili tu chlováre, kde spoločne s kamarátkami po úmornom dni prespávali. Vždy si spievali. Potom prišli chlapci s harmonikou a do rána bola zábava. Po nej však opäť nastala práca. „Nosila som mlieko domov v konvách, ktoré boli veľmi ťažké. Otec mi uplietol košík s uškami, do neho som ich vložila, zabalila do plachty a vláčila na chrbte. Preto som taká malá,“ dodáva s úsmevom. Každá cesta do dediny znamenala zakrvavené nohy, pretože si nemala čo obuť. Na topánky peňazí nebolo. „Kameň alebo tŕň sa mi zadrel do nohy, hneď bolo na prstoch a hline krvi.“ Keď chcela nejaké peniaze, musela ísť na maliny do rúbaniska. „A veľmi zavčasu, lebo vtedy sa nesmeli zberať. Keď niekto spozoroval hájneho, zakričal na ostatných a všetci sa rozutekali.“ Maliny potom chodli predávať do Starej Bystrice. Svitlo na lepšie časy Keď mala Anka dvadsaťštyri rokov vybrala si spomedzi mnohých nápadníkov toho pravého. „Ale mne sa vydávať príliš nechcelo. Páčilo sa mi, ako som mohla kamkoľvek chodiť, baviť sa s kamarátkami, tancovať na zábavách.“ Pár rokov po svadbe vypukla druhá svetová vojna. Rodina ju prežila v Lutištiach. Do ich domu ubytovali nemeckých vojakov, kam im zaviedli aj telefónne spojenie. „Počas ťažkých bojov sme sa skrývali v pivnici pod domom. Vojaci nám vzali všetok majetok. A Nemci tí brali so sebou aj chlapov.“ Po skončení vojny sa rozhodli odsťahovať na dolniaky. „Chceli sme, aby sa naše deti mali dobre. Zobrali sme sa štyri rodiny a prišli do Dolných Otrokoviec.“ Vtedy tu Židia predávali polia, svitalo na lepšie časy. Dovtedy nepoznali elektrinu, obchod v Luštinách nemali. „Začínali sme ako súkromníci, mali sme kravy, kone a podnikali sme. Potom nám to vzali.“ Dnes sa má už dobre Babička dnes porovnáva ako to bolo kedysi a dnes. „Dnes je dobre. Všetkého je dostatok. Všetko sa dá kúpiť,“ neskrýva svoj optimizmus. Niekedy si ale poplače za zosnulými príbuznými. Pred dvoma rokmi jej zomrel posledný brat. Mal deväťdesiatosem rokov. Podľa babičky mali dlhovekosť v rodine. "Možno aj príbuzní, ktorí odišli do Ameriky sa toľko dožili, ale o nich už toľké roky nemáme žiadnu správu." Recept na dlhý život nepozná, ale všetkým praje, aby sa dožili takého vysokého veku. Babička nebola nikdy vážne chorá. Nedávno však po prvýkrát navštívila nemocnicu. Liečili jej šedý zákal. Doktorov zatiaľ nikdy nepotrebovala a naďalej ich odmieta. Kým jej slúžil zrak, bola vášnivou čitateľkou. Dnes sedáva pri okne, nazrie do novín alebo pozoruje ľudí, potom sa modlí a v žiadnu nedeľu nevynechá návštevu kostola. „Ani už dobre nepočujem, a teraz v zime mi je dlho. Chceli si ma vziať dcéry k sebe na činžiak, ale tam sa mi nepáčilo. Ja som naučená chodiť, prejsť do záhradky, niečo porobiť." V živote ju okrem detí a manžela, tešila práca. „Na poli bývalo aj vesello." V obci mala dlhé roky kamarátku - rovesníčku. Narodili sa rovnako - v januári 1908. RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou