Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

zom celoslovenských Hajdóczyho hier. Stalo sa, nestalo, nakoniec zvíťazila hádzaná. A tá sa v týchto rokoch hrávala v Trnave výborná. V roku maturity (1952) bol už kapitánom družstva v hádzanej s 11 hráčmi, ktoré potom o dva roky neskôr získalo titul majstra Československa. To je ten legendárny, ktorý Trnavčanom zostal navždy. Súťaž zrušili a odvtedy sa hrá hádzaná iba so 7 hráčmi. No i tej zostal Bohunický verný. Po vysokoškolských štúdiách sa vrátil domov, na rodné gymnázium, ako učiteľ a tréner hádzanej zároveň. Pochopiteľne mládežníckej. Bolo to obdobie, kedy na vtedajšej jedenásťročke hrala hádzanú celá škola. S jej študentmi v družstvom mladšieho dorastu získal titul majstrov republiky, potom po prechode k staršiemu dorastu, dnes už možno povedať neférovým spôsobom, zostal za ďalším titulom o jeden jediný gól. Medzitým samozrejme hrával na Orolskej záhrade ligu za áčko mužov a keď počas zranenia skúsil, ako je to sedieť na trénerskej lavičke, po nejakom čase aj na nej zakotvil. Na UK v Bratislave vyštudoval Institút telesnej výchovy a športu a tak ako úspešný odborník a praktik – hádzaná bola vtedy v Trnave druhým najpopulárnejším športom - stúpal vyššie. Najprv sa stal jedným z dvojice trénerov vtedajšieho národného mužstva, potom pôsobil v Alžírsku okrem iného v takej istej funkcii, aby po návrate pokračoval v práci s mládežou. Venoval sa študentom na trnavskej PdF UK, bol trénerom československých juniorov, angažoval sa samozrejme v trnavskej hádzanej a rok pôsobil aj v Kuvajte. Práca s mládežou bola tak v jeho pedagogicko-trénerskej činnosti ťažiskovou samozrejmosťou počas celého pôsobenia v oblasti nielen trnavského športu. Roky síce plynú, no Trnavčania nezabúdajú a v ankete o „trnavského hádzanára storočia“ ho nominovali na tretie miesto za Mariánom Hirnerom a Františkom Šulcom. Okrem francúzskej literatúry a šachu, ku ktorému sa predsa len vrátil, aj toto ho isto hreje na srdci pred blížiacim sa životným jubileom. EDO KRIŠTOFOVIČ

Článok pokračuje pod video reklamou