Písmo:A^-|A⁺00

Dvojica tak zabránila katastrofálnym následkom, ktoré mohli byť porovnateľné s haváriou v atómovej elektrárni v Černobyle. Niektorí o nej ani netušili O situácii, aká sa odohrala pred tridsiatimi dvoma rokmi, dodnes nevedeli ani niektorí súčasní štátni predstavitelia. Ak by sa neskončila tak, ako skončila, jej následky mohli byť porovnateľné s černobyľskou haváriou. „Mnohí ostali prekvapení. Vôbec ani len netušili, že sa niečo také stalo,“ hovorí Milan Antolík, ktorý si minulý utorok s bývalým kolegom Viliamom Pačesom prevzal od prezidenta Ivana Gašparoviča štátne vyznamenanie Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy za záchranu ľudských životov a materiálnych hodnôt. „V kútiku duše by už ani nik nedúfal, že si na to niekto po toľkých rokoch spomenie. Človeku sa až tisli slzy do očí,“ dodáva. Paradoxom je, že dvojica už jedno vyznamenanie dostala. Stalo sa to ešte za bývalej Československej socialistickej republiky. Aj to až o desať rokov neskôr, po havárii atómovej elektrárne v Černobyle v roku 1986. „Išli sme spolu do Prahy, kde Vilo dostal najvyššie štátne vyznamenanie Rad práce a ja zasa druhé najvyššie za zásluhy o výstavbu. Moje poradové číslo bolo 336. Pred nami ocenili rôznych baníkov a súdruhov. Už sme si mysleli, že na nás zabudli. Medzičasom sa zbalili aj novinári z rozhlasu a z televízie. Vraveli sme si, že by sme mali ísť preč, že je už po všetkom,“ spomína si. Žiadna senzácia ani medializácia sa nekonala. Vyznamenania im odovzdali potichu. Ďalšie prekvapenie prišlo, keď prvý ponovembrový prezident Václav Havel všetky socialistické vyznamenania zrušil. Pokus o sabotáž? „Po tom, ako sa to všetko stalo, nastalo vyšetrovanie a vypočúvanie. Spočiatku si dokonca mysleli, že išlo o sabotáž. Nechceli si pripustiť, že to bola chyba technológie, hľadali vinníka,“ hovorí Milan Antolík. V Jaslovských Bohuniciach pracoval ako doziometrista a jeho kancelária sa nachádzala tesne pod reaktorovou sálou. „V tej dobe si nik nevedel predstaviť, čo by sa mohlo stať. Jadrová energetika bola len v plienkach. Neviem, či to bol strach. V tej chvíli človek na nič nemyslí, len na svoju rodinu a známych. Vedel som, že hore v reaktorovej sále, kde k havárii prišlo, sú traja chalani. Keď som vybehol na chodbu, jeden bol opretý o stenu a nevnímal. Bol priotrávený oxidom uhličitým. Išiel som pre neho, no hneď som urobil dva-tri kroky, akoby mi niekto zovrel hrdlo. Nedalo sa mi nadýchnuť,“ spomína si. Napriek tomu ho vzal na plecia a vyniesol von. V šatni, kde si vzal dýchací prístroj, mu povedali, že vnútri ostala aj upratovačka. „Vrátil som sa po ňu. Búchal som na jej dvere, no neotvárala. Až neskôr som sa dozvedel, že ma počula, ale bála sa otvoriť. Vybehla von a išla do najhoršieho. Mala od Boha šťastie, že bránka, ktorá mala byť zamknutá, sa otvorila a vypadla von na čerstvý vzduch. Tým sa zachránila.“ Napriek tomu prišli o život dvaja zamestnanci elektrárne, ktorým už nebolo pomoci. Priamo v mieste diania Keď sa vrátil späť do šatne, už na neho čakal Viliam Pačes. Bol jedným z trojice mužov, ktorí boli v čase havárie v reaktorovej sále. Pracoval v nej ako technik transportno-technologickej časti a na starosti mal vymieňanie palivových článkov v reaktore. „Prišiel som do rannej zmeny. Operátor na velíne nám oznámil, kde sa bude vymieňať palivo. Palivový článok, ktorý sa mal meniť, sa už chladil v dochladzovacej zóne. Keď sme všetko nachystali, začali sme s jeho výmenou. Už sme ho išli spustiť do aktívnej zóny pomocou žeriavu do reaktora, keď v tom momente nastala rana – výbuch,“ spomína si. „Nevedeli sme, čo sa stalo. Všade bola akoby hmla až hrdzavý plyn. Nemohli sme dých– ať. Vedeli sme, že sa môžeme priotráviť. Kolega bol na tom najhoršie, ale v pude sebazáchovy vybehol z reaktorovej sály von. Bol som rád, že sa nám všetkým podarilo uniknúť.“ Napriek tomu sa tam musel vrátiť. „Keďže som zažil výbuch, bol som vystrašený. Navyše, keď mi povedali, aby som šiel späť do sály, nebolo mi všetko jedno. No prestal som rozmýšľať nad tým, či sa mi niečo stane.“ Keďže jeden z kolegov bol zranený a druhý sa nadýchal plynu, do reaktorovej sály sa musel vrátiť s Milanom Antolíkom, s ktorým bol na jednej zmene. „Dával na mňa svojím spôsobom pozor. Mapoval radiačnú situáciu, kde a koľko sa môžem pohybovať, aby som sa zbytočne neožiaril, pretože to človek nevidí ani necíti. V živote som predtým na sebe nemal kyslíkový prístroj. Zrazu nám nasadili fľašu a dýchajte. Mali sme na sebe kuklu aj so sklom, takže sme si vopred museli dohodnúť systém komunikácie. Tak sme sa vrátili na reaktorovú sálu.“ Samozrejme, v tom čase neboli vysielačky ani telefóny. „Nik nevedel, kde sa nachádzame, až kým sme neprišli na sálu. Museli sme konať rýchlo.“ Asi po hodine v zamorenom prostredí sa Viliamovi podarilo ručne utesniť porušený kanál, ktorý sa s Milanom snažili nájsť len tak podľa oka. Hrozba dôsledkov prišla až neskôr Až keď o desať rokov nastala havária v černobyľskej atómovej elektrárni a došlo k masívnemu úniku rádioaktivity, mnohí si uvedomili, ako sa mohla situácia v Bohuniciach vyostriť. „V momente, keď sme boli v sále, sme si neuvedomovali nebezpečenstvo. Až v Prahe nám povedali, že si mysleli, že sa už odtiaľ živí nevrátime. Mysleli si, že tam musíme ostať,“ spomína si Viliam Pačes, ktorý bol ešte aj pri samotnej montáži reaktora. Hoci si dnes už obaja zaslúžene užívajú dôchodok, svorne tvrdia, že svoje povolanie by si vybrali znova. „V atómke som pracoval od jej začiatku. Svoju prácu som mal nesmierne rád. Bol som pri montáži všetkých reaktorov, výmene palív i odstávkach,“ hovorí Viliam Pačes. „Nebol to žiadny hrdinský čin, skôr strach, čo bude. Nemysleli sme na ocenenia, ale na blízkych,“ dodáva Milan Antolík. Jeden druhému boli v kritickom čase oporou, a tak nečudo, že sa im minulý utorok pri spomienkach na 5. január tisli aj slzy do očí. No nielen im, mala ich v očiach aj herečka Božidara Turzonovová, keď im na recepcii ďakovala za ich odvahu. PETRA NAGYOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou