Keď má strašiť, tak aspoň poriadne!

Prieskum výskytu strašidiel v Trnavskom kraji ukázal, že tieto TAJOMNÉ STVORENIA naďalej žijú. V lesoch, na lúkach, ale aj v obciach a mestách ešte stále môžete pri troške fantázie a šťastia stretnúť záhadné bytosti zahalené tajomstvom. Základnou radou,

ktorú dávajú odborníci na záhady každému vystrašenému človeku, je nezlaknúť sa. Alchymistov čierny kocúr Kedysi existovali v Trnave alchymistické laboratóriá, kde vedci pracovali s tajomnými bublajúcimi nádobami. Ľudia mali zákaz vstupu do týchto dielní, preto sa po istom čase rozniesol chýr, že za zatvorenými dverami sa konajú čierne omše. Alchymisti tam mali vzývať nečisté sily. „V Trnave žil v 17. storočí alchymista, ktorý patril medzi vážených občanov, pretože sa zaoberal aj maliarstvom. Získal dokonca cirkevnú hodnosť,“ hovorí výskumník strašidiel Ivan Szabó. Tento majster vo svojom laboratóriu zamestnával ako pomocníka mladého chlapca. Spoločne sa pokúšali vyrobiť elixír života. „Chlapec si zapamätal, aké prísady majster použil. Napriek jeho upozorneniam, že sám pokusy robiť nebude, sa do výskumu pustil.“ Raz ostal v dielni sám. Recept na výrobu elixíru doplnil z alchymistickej knihy. Do nádoby však ešte pridal iné chemikálie. Keď svoje dielo dokončil, napil sa nápoja a vyčkával, aké bude mať účinky. „Po počiatočnej eufórii zistil, že celé telo mu obrastá srsťou. Namiesto nechtov mu vyliezajú pazúry a on sa zmenšuje.“ Z mladíka ostal čierny kocúr. Skočil na okno a stratil sa v trnavských uličkách neďaleko hrubého kostola. S robotníkmi zo severu vraj prišli aj trollovia S výstavbou leopoldovskej pevnosti sa začalo pred viac ako 330 rokmi. Vtedy sem panovník Leopold I. pozval staviteľov z celej Európy. Prišli nielen z Bavorska, ale aj zo severských krajín. „Okolie pevnosti tvorili močiare, ktoré vznikli zo spodných vôd pri vážskych povodniach vždy na jar. V noci mohli robotníci pozorovať, ako sa nad močiarmi pohybujú jasné drobné svetielka,“ vysvetľuje Szabó. Severskí stavitelia tvrdili, že sú to trollovia – škriatkovia, ktorí prišli spoločne s nimi. Tieto postavičky spomína aj Tolkien vo svojich románoch. Najčastejšie sa trollovia zjavovali v oblasti, ktorú si neskôr domáci obyvatelia pomenovali Trolasky. Keď sa spodné vody vysušili, svetielka prestali. Trollovia odišli do iných močarísk. Tajomný jašter a spletité podzemné chodby Dolomitové svahy nachádzajúce sa nad Hlohovcom skrývajú jaskyňu. Dnes je už zasypaná a málokto o nej vie. V minulosti v týchto miestach spozorovali ľudia neznámeho tvora. „Pripomínal pravekého jaštera. Začali ho prenasledovať, ale ukryl sa v kroví.“ Jašter bol plachý a na ľudí neútočil. Dodnes sa tieto miesta nazývajú Jašter. Hlohovecký hrad sa počas tureckých vojen dostal do nepríjemnej situácie. Obliehalo ho vojsko, ktoré neustále útočilo na posádku hradu.„Preto sa veliteľ rozhodol, že ujdú preč podzemnými chodbami,“ vysvetľuje Szabo. Cez ne sa dalo dostať až k Váhu. Vojaci však najprv do zeme nastrkali koly a na ne navliekli svoje uniformy aj s čiapkami. Turci do nich pálili ohnivé gule, no oni neustupovali.Za celú noc pomíňali na drevených vojakov obrovské množstvo streliva. „Až ráno zistili, akú lesť na nich hradní pripravili.“Tí sa už nachádzali v labyrinte podzemných chodieb, kde zablúdili. Stratili orientáciu a nenašli východ. „Mnohí zomreli od hladu, zmrzli alebo prepadli strachu v tejto bezvýchodiskovej situácii.“ Starí ľudia spomínali, že keď medzi Váhom a Hlohovcom fúka silný vietor, vtedy kvília blúdiaci obrancovia hradu a hľadajú východ z tajných chodieb. Keď duchovia po nociach vyčíňajú... V doline Božia muka, ktorá sa nachádza na konci obce Ratnovce pri Piešťanoch, sa odohrali počas druhej svetovej vojny kruté boje. Smrť tu našlo množstvo vojakov. Podľa domácich sa ich prízraky dodnes zjavujú na mieste bojiska za mesačných nocí. „Počuť aj streľbu a plač ranených mužov. Najintenzívnejšie je ich počuť počas jesenných vetrov.“ Pri orbe týchto miest sa kone zapriahnuté do pluhu vzpierali. V noci sa zjavovali duše vojakov ako blikajúce svetielka. V obci Banka cez druhú svetovú vojnu vyčíňal poltergeist. V ten deň ostalo doma dievčatko bez rodičov. „Zrazu začali padať do miestnosti kamene, ktoré boli veľmi veľké, ale dievčatku neublížili. Z poličiek sa zosypali sklené poháre, dopadli na dlážku, ale nerozbili sa. Táto príhoda ostáva stále zahalená tajomstvom. Podobnú udalosť zaznamenali aj v Brunovciach neďaleko Piešťan. Tesne pred koncom storočia, v roku 1899, tu ľudí vystrašil duch, ktorý spôsoboval hluk. „Celý incident sa odohral v byte záhradníka, zamestnanca veľkostatku.“ V byte bol s ním aj správca, keď sa na zem prevrátila stolička. To isté sa udialo aj v susednej izbe. Hneď na to spadol kredenc v kuchyni.„Z hrncov začali padať pokrievky, akoby ich niekto zhadzoval na podlahu.“ Duch vystrájal od rána až do neskorej noci. Nezvyčajnú udalosť sledovalo až päťdesiat svedkov. Vodníci z našich riek a potokov Na výstavbe leopoldovskej pevnosti sa podieľal aj robotník, ktorý o sebe tvrdil, že pochádza z Bavorska. Volal sa Hans Wasserman a spoločne s ostatnými býval v šiatroch. Najradšej pracoval v močaristých miestach. Nebál sa pijavíc ani komárov. „V noci tajne odchádzal zo šiatra a vždy sa vrátil nadránom. Raz ho spolubývajúci špehovali, lebo si mysleli, že chodí za dievčinou do Mestečka,“ rozpráva Szabó. Hans však zamieril k mŕtvemu ramenu Váhu – Paradajsu. Premenil sa na žabu a skočil do vody. Špehúni utiekli do šiatra, kam sa aj Hans vrátil. Odvtedy sa hovorilo, že je vodník z Váhu. Vo vodách Váhu však žila aj vodná panna. Bolo to neďaleko Moravian nad Váhom. Vtedy ešte rieka tiekla tesne popod renesančný kaštieľ. „Medzi vŕbami sa zjavovala krásna panna, ktorá svojím pôvabom lákala mužov. Nádherným hlasom dokázala mnohých poblúzniť, nielen skúsených, ale aj neskúsených,“ vysvetľuje. Chlapov nalákala do hlbokej vody a tu ich vír stiahol pod hladinu. Najčastejšie v máji pri rozvodnení Váhu. Utopenia ľudí v Moravanoch pripisovali vodnej panne. Dokonca sa objavili aj zaklínadlá a čary, ktoré mali lapených chlapov zachrániť spod vlády vodnej panny. Aj v rieke Holeška žil jeden vodník.Bolo to v Krakovanoch a neďaleko stála krčma Čárda Mendlova. „Keď si chlapi vypili, šli domov. Ženy vtedy chodievali z drápačiek a čakali pred krčmou, kým pôjdu chlapi,“ spomína si babka Anna Horanská. Muži však boli poopíjaní a popadali strmo do potoka. Ženy v strachu kričali a bežali im pomôcť. „Hovorilo sa, že tam sú vodníci, ktorí k sebe berú neporiadnych chlapov. A takých, čo sa nevedia sami vyzliecť,“ dodáva babka Horanská. Možno krakovanský vodník z Holešky plaší mužovv ešte aj dnes. RASŤO PIOVARČI