Písmo:A^-|A⁺00

Tešili sa... Inka a Tibor Vlčkovci túžobne očakávali svoje druhé dieťa. Prvorodený dvaapolročný Tomáško sa nevedel dočkať sestričky alebo bračeka. Inkino tehotenstvo a podľa lekárov normálne. Blížil sa termín pôrodu. Osud to zariadil tak, že malý Andrejko sa narodil presne na Štedrý deň. Vlčkovci dostali najkrajší vianočný darček, aký si len človek môže priať. Pôrod prebiehal normálne, všetci boli šťastní. Netrvalo to však dlho. Chlapček začal modrieť a jeho telesná teplota klesala... Zachráňte ho! Podobu bieleho anjela na seba zobrala službukonajúca lekárka Danica Ninisová, detská kardiologička. Večer bol Andrejkov stav už natoľko vážny, že novorodeniatko bolo treba previezť do Bratislavy. Prevoz chceli zdravotníci urýchliť helikoptérou. Tá však nemohla pre nepriaznivé počasie vzlietnuť. Novorodenec, ktorému chýbal kyslík, naďalej strácal telesnú teplotu. Kým prišla sanitka vybavená špeciálnym kyslíkovým stanom, dali zdravotníci chlapčeka „zohriať” do inkubátora. Nasledoval prevoz do kardiocentra na bratislavské Kramáre. Andrejkovi rodičia dodnes hovoria o šťastí v nešťastí, že lekárka Danica Ninisová absolvovala celé to vianočné trápenie s nimi. Práve ona diagnostikovala, že dieťatko má transpozíciu veľkých ciev, ľudovo povedané - vymenenú pľúcnicu s aortou. Operovali do noci Na záchranu života vytúženého vianočného dieťatka bola nutná zložitá operácia. Na tú však bol malý Andrejko prislabý, musel zosilnieť. Až po dva a pol týždni ho mamička prvýkrát držala na rukách. Dodnes si zreteľne pamätá dramatické udalosti, ktoré nasledovali bezprostredne po pôrode, i na šťastie miešajúce sa s obavami, ktoré pocítila nesúc Andrejka v náručí. Bolo ráno krátko pred siedmou a ona niesla svojho synčeka “pod nôž” - na náročnú, niekoľkohodinovú operáciu. Ani nie trojtýždňové bábätko museli lekári napojiť na mimotelový krvný obeh, až potom mohli začať so samotným zákrokom na malinkom srdiečku, ktoré veľmi chcelo žiť... Mladej mamičke i ostatným príbuzdným sa čas čakania neuveriteľne vliekol. Operácia skončila o desiatej večer. Bol to len začiatok To však bol pre všetkých ešte len prvý deň ťažkého čakania. Nasledovalo 48 kritických hodín. Tie boli pre Vlčkovcov veľmi ťažké. Dnes je pre nich rozhodujúce, že boj s časom vyhrali. Andrejko s maminkou Inkou museli v nemocnici zostať ešte 5 týždňov. A ako na to dnes Inka Vlčková spomína? „Po operácii som bola pri Andrejkovi každý deň. Možno by sa niekomu zdal pohľad na malé bábätko, napojené na nespočetné množstvo hadičiek a obklopené rôznymi prístrojmi, skľučujúci. Ja som však vedela, že len vďaka tým hadičkám a prístrojom sme každým dňom bližšie k víťazstvu. Cítila som obrovskú podporu zo strany lekárov a zdravotného personálu, dostalo sa nám fantastickej starostlivosti. A hlavne - stála za mnou celá rodina. Manžel, Tomáško, dve taminky (ako deti volajú staré mamy), starý ocko... Prosto - všetci. Manžel bol fantastický. Aj dnes, po takmer 11 rokoch sa spolu vždy dobre zasmejeme na príhode, ktorá sa odohrala v čase, keď nám naozaj nebolo do smiechu: po prevoze do Bratislavy Andrejko potreboval kartičku poistenca. Na jej vybavenie bol samozrejme potrebný rodný list. Keď manžel Tibor prišiel na úrad a matrikárka sa ho spýtala, kedy sa dieťa narodilo, absolútne si nevedel spomenúť. Až po chvíli z neho vyhŕklo: Ahá! Predsa na Vianoce!” Znova sú na ťahu lekári Počas piatich týždňov po operácii Andrejko schudol o pol kila. Bolo to na takého drobčeka dosť, ale dieťatko aj s mamou konečne pustili z Kramárov domov. Operačná rana, ktorá sa tiahla celým hrudníkom malého telíčka, však začala hnisať. O dieťatko sa preto znova museli postarať lekári. “Tentokrát sa nás ujal doktor Ignác Gazdík. Všetci ma ubezpečovali, že je to veľmi príjemný lekár a špičkový odborník. Keď som však videla, že do veľkej rany na malom telíčku doslova zaboril predmet podobný nožniciam, krvi by sa vo mne nedorezal..,” spomína Andrejkova mama. “ Jeho zákrok dopadol dobre. Potom sme do ordinácie doktora Gazdíka chodili každé dva dni. Rana prestala hnisať. Konečne bolo dobre!” Bielych plášťov sa nebojí Andrejkov zdravotný stav sa stabilizoval. Prvý rok chodil s mamičkou na kontroly do Bratislavy každé tri mesiace, druhý raz za pol roka. Odvtedy ho raz do roka musí prezrieť špecialista na Kramároch a raz v Dolnom Kubíne.” Zaujímalo nás, či sa po tom všetkom chlapec lekárov nebojí. „Ten? Nie. Má za sebou toľko röntgenov a pozná toľko lekárov, že sa nebojí skoro ničoho. Po celom tele, hlavne na rukách a hlave má množstvo jaziev po ranách, ktoré súviseli s jeho uzdravením. Keď bol menší, deťom v MŠ hrdinsky ukazoval jazvu na hrudi, ktorá má zhruba 15 cm. Teraz je už veľký a, našťastie, nebýva často chorý.” Dnes je z novorodenca, ktorého život visel na vlásku, životaschopný 10-ročný chlapec, žiak 5. triedy v Oravskom kPodzámku. Vlastne – teraz na Štedrý deň oslávi 11. narodeniny. Obyčajný chlapec Mnohí z jeho okolia ani netušia, čo všetko on a jeho rodina prekonali, koľko bitiek v boji o jeho život museli s lekármi vyhrať. Najkrajším vianočným darčekom v živote Inky a Tibora Vlčkovcov bol a je vlastne obyčajný chlapec. Tak sme sa jeho mamy spýtali na obyčajné veci. Čo má Andrejko rád? „Jeho najobľúbenejšou maškrtou je chlieb s nutelou a kakao. Rád sa hrá a pozerá televíziu. Má rád film Herkules. Jednou z jeho obľúbených činností je skladanie lega a, samozrejme, počítač. A hocikoho nabije v biliarde.” Inka Vlčková je výborná lyžiarka, ako napokon celá rodina. Čo Andrej? „S manželom i rodičmi sme sa Tomáškovi i Andrejkovi venovali aj v tomto. Obidvaja sú šikovní. Andrejko rád lyžuje, v lete bicykluje. Pri behu si však potrebuje častejšie oddýchnuť. Už od malička sám dokázal odhadnúť, kedy je čas spomaliť alebo dať si prestávku.” ⋌ANGELIKA FOGÁŠOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou