Písmo:A^-|A⁺00

Nesmierna bolesť a utrpenie. Malária, AIDS, tuberkulóza, svrab. Napriek tomu v zdravotníckom zariadení v Kibr Mengist v africkej Etiópii panoval na tvárach chorých ľudí úsmev. Tri mesiace tu ako sociálna pracovníčka pôsobila aj Trnavčanka Kristína. Zdravie obetujú pre deti „V tábore bolo hospitalizovaných asi štyristo ľudí, o ktorých sa neustále starali štyri misionárske sestry Matky Terezy,” opisuje nám na úvod sympatická dievčina. Ako vraví, mnohí Etiópčania do tábora prišli až v poslednom štádiu choroby, keď ich už takmer zovieral smrteľný kŕč. „Bolo ťažké presvedčiť choré ženy, aby sa v tábore nechali liečiť. Nepomáhali ani príkazy, aby ostali. Doma ich totiž čakali ich deti, o ktoré by sa nemal kto postarať,” vysvetľuje. Inak by museli ísť na ulicu a žobrať. Mesto Kibr Mengist patrí totiž medzi najchudobnejšie mestá v africkej Etiópii. Väčšina rodín tu žije zo dňa na deň. Prioritou pre nich pritom ostáva zohnať trocha jedla. Aj keď kvôli nemu musia často zdolať cestu dlhú aj dvadsať kilometrov. „Etiópčania majú vlastný životný štýl, na ktorý sú hrdí a neponosujú sa. Žijú v domoch, ktoré si postavili zo slamy a blata. V chudobe, v špine, s niekoľkými hladujúcimi deťmi sa však dokážu tešiť z každého dňa.” Keď im Slovenka pustila rozprávku na počítači, všetci onemeli. Pokorný život Hoci sa podľa Kristíny dokážu rýchlo nadchnúť pre zaujímavé a nezvyčajné veci, svoj život by za iný asi nevymenili. Ani za ten z plazmovej obrazovky.Kristína v zdravotníckom zariadení pomáhala hlavne pri malých deťoch. „Kontrolovali sme, ako sa ženy, ktoré boli hospitalizované, starali o svoje deti, najmä čo sa týka hygieny. Vysvetľovali sme im, ako ich majú umývať, ako a čo im majú dávať jesť." To, čo im povedia bieli, je pre Afričanov sväté. I keď často si na to nevedia zvyknúť. Ak sme nejakej žene napríklad predpísali lieky, nebola schopná ich pravidelne užívať." Afričania podľa Kristíny totiž málokedy sledujú čas. „Museli sme jej preto povedať, aby sa riadila tým, kedy vyjde a zapadne slnko. Prípadne, aby liek užila, keď slnko bude uprostred oblohy." Zradní šamani Postupne si však Afričanky na rady sestier zvykajú. „Raz do strediska prišla matka so synčekom, ktorému chýbala na hlavičke pokožka. Mal ju vypálenú kyselinou, ktorú im poradil šaman. Hoci sú v tunajšom zdravotníctve obrovské rezervy, chorí sa postupne učia chodiť za sestrami, pretože vedia, že tam nájdu ozajstnú pomoc.” Rehoľné sestry okrem toho africkým ženám rozdávali aj základné suroviny pre živobytie ako olej či obilie, ktoré boli dotované z Ameriky. „Nevedeli však, ako majú olej použiť a tak ho radšej predávali.” Na rukavice nemyslela AIDS, tuberkulóza či svrab striehnu v Afrike na každom kroku. Kristína sa preto musela ešte pred odchodom do Etiópie nechať zaočkovať. „Všetci ma upozorňovali, aby som si dávala pozor, aby som sa nenakazila. Nad týmto rizikom som sa ale akosi nezamýšľala,” hovorí. Nešlo o ľahkovážnosť. „Afričania sú strašne milí a priateľskí, s každým sa chcú pozdraviť, podať si ruku a objať sa. To som si mala zakaždým naťahovať biele rukavice?” pýta sa. Spomína si, ako išla po ulici a ako ju ľudia pristavovali, aby ju objali a ako sa malé deti naťahovali po jej dotyku. „Raz sestry v rámci svojich rituálov posväcovali miestnosti. Vtedy choré deti vytiahli bubny, ktoré boli väčšie ako ony a začali tancovať. Z očí im žiarila radosť. Pamätám si tiež, ako sa raz počas dažďa na dvore vytvorila veľká mláka. Nahrnuli sa do nej ako na kúpalisko,” hovorí s úsmevom. Rozdiely: Chudoba alebo bohatstvo Aby Kristína nepodľahla ľútosti, musela sa naučiť byť silná. „Učila som sa aj od nich. Život afrických detí nie je jednoduchý. Väčšina z nich sú siroty a ich rodičia sa nedožívajú vysokého veku. Aj náš prekladateľ, hoci by rád študoval medicínu, sa vzdával zarobených peňazí, len aby zabezpečil živobytie pre svojich osirelých súrodencov.” V Afrike to vraj funguje tak. Buď prevláda bohatstvo alebo chudoba. Cez moderný kruhový objazd prechádza pastier ženúci stádo kráv. Mladí žobrajúci chlapci pobehujú medzi luxusnými jaguármi, medzi vilami v slumoch žijú vydedenci spoločnosti. Možno aj vďaka tomu má pre Kristínu dnes iný význam čistá voda či jedlo. Kanami, africké dievčatko Keď Trnavčanka odchádzala, opúšťala stovky pacientov, ktorí si na ňu za tri mesiace zvykli. Plakali vraj aj muži, keď im mávala naposledy na rozlúčku. Ani jej sa neodchádzalo ľahko. Opúšťala totiž aj malú Kanami. Africké dievčatko si pôvodne chcela adoptovať. „Jej matka mala AIDS, tuberkulózu a po tele rozšírený svrab. Bola taká slabá, že malú už nedokázala ani zdvihnúť. Kanami bola podvyživená, vírus HIV mala aj ona. Starala som sa o ňu, umývala som ju, dávala jej mlieko, nosila vitamíny. Tešila som sa, keď začala priberať,“ hovorí. Kristína sa chce do Afriky určite vrátiť Na Kristínu si zvyklo aj dievčatko. „Keď ma zbadala, začala sa radovať a naťahovala sa ku mne ručičkami. Neskôr som ju už nosila ako ostatné africké ženy uloženú v šatke, ktorú som mala priviazanú k telu.“ Kristína preto začala uvažovať, že si Kanami so sebou vezme na Slovensko. Bránil však tomu fakt, že malá Afričanka nebola sirota. Okrem toho Kristíne chýbali na jej adopciu financie. Do Afriky sa chce Slovenka rozhodne v budúcnosti vrátiť. Možno aj za Kanami. Alebo tam zo svojej nehy daruje aj iným trpiacim deťom. ⋌LENKA JURÍKOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou