17. dec 2007 o 0:00
Život farebných, ale aj čiernobielych dní fotografa
„Fotografia je reč a fotograf nesmie byť hlúpy,“ hovorí KAROL KÁLLAY (81), ktorý sa zo všetkého najradšej vracia domov. Fotografovať začal ako deväťročný. Keď mal šestnásť, získal prvú cenu na celoslovenskej výstave fotografií. Dnes tvrdí: „S fotografiou
Karola Kállaya fotografovanie bavilo od detstva. Už ako osemnásťročný bol žurnalisticky činný, fotografoval pre magazín Domov a svet a všetko sa snažil vypovedať v podobe fotografického príbehu. Už v tomto veku sa dostával do menších konfliktov s rodičmi, keď odmietal fotiť štylizované, naaranžované rodinné fotografie. Práve táto vlastnosť mu v živote pomohla a stal sa z neho svetový fotograf renomovaného mena.
Fotograf
nesmie byť hlúpy
Vždy si všímal iné veci ako ostatní. Práve pravdovravnosť jeho fotiek je tým faktorom, ktorý z neho spravil osobnosť svetového mena. „Vo svete fotografie som bol celý život ako doma, nútila ma fotiť všetko. Neboli to len okamihy, rovnako to bola aj krajina, portrét, či všetko ostatné,“ hovorí fotograf.
Za najdôležitejší prvok okrem správneho oka je podľa neho najmä nebyť hlúpym. Často a rád spomína na stretnutie s mladým fotografom, ktorý u neho zisťoval, čo všetko treba robiť, aby raz mohol fotografovať pre veľké magazíny.
„Povedal som mu, musíš veľa čítať, ale aj Dostojevského a Vonneguta, musíš chodiť do kina a vidieť Chaplinove filmy, ale aj Bergmana. Musíš počúvať hudbu, ale poznať aj klasiku. Takisto musíš chodiť na opery a muzikály. A pri tomto všetkom foť, možno po štyroch rokoch zistíš, čo treba pri fotení robiť.“
Transsibírska magistrála plná nebezpečenstiev
Fotografie Karola Kállaya boli natoľko zaujímavé, že netrvalo dlho a veľmi rýchlo začal fotiť pre významné časopisy a magazíny. „Robil som reportážne fotografie pre magazíny GEO, španielske, nemecké, japonské či americké, Focus ale aj Spiegel. Práve toto je veľmi silný žurnalizmus. Novinárčina v pravom zmysle slova,“ prezrádza.
Dodnes si, okrem iných zážitkov, spomína aj na fotenie transsibírskej magistrály. „Cestoval som vlakom, treťou triedou, 25-tisíc kilometrov v Sovietskom zväze. A to je, ako som vždy hovoril, buď na vraždu alebo na samovraždu. Všetko, čo som fotil, bolo zakázané, počnúc vlakom,“ hovorí dnes už so smiechom. Medzi iné nezabudnuteľné momenty radí i fotenie zemetrasenia v Arménsku.
„Išiel som tam dva dni po prírodnej katastrofe. Ale nechcel som fotiť stav, aký je. Skôr ľudí, zachytiť osudy tých, ktorí to prežili a zostali sami. Zemetrasenie si vtedy vyžiadalo životy 24-tisíc ľudí.“
Najdôležitejšie je, aby sa človek usmieval
Mnohí sa fotografa pýtajú najmä na to, ako je možné, že sa mu nechávajú fotografovať toľkí ľudia rôznych národností tak ľahko. Karol Kállay má na to celkom jednoduchý recept. Nikdy v sebe nezaprie profesiu fotografa, povolanie si prizná. Takisto si naštuduje reálie krajiny a predovšetkým sa usmieva.
„Tiež sa snažím naučiť sa aspoň základné jazykové frázy, povedzme arabsky. Mám naučený Korán, pozdravím ľudí a vždy sa im pri tom pozerám do očí. Nikdy sa nesnažím byť ďaleko, človek musí tomu druhému dôverovať,“ vysvetľuje.
Podobné zážitky s dôverou má aj u zvierat. „Prídem k psovi, pohladkám ho a viem, že sa nemusím báť. Niekedy si to neviem vysvetliť ani ja sám," zamýšľa sa svetoznámy fotograf.
Návraty domov
Medzi najdôležitejšie zo všetkého považuje fotograf návraty domov. Aj jedna z posledných kníh nesie tento názov a zaznamenáva práve momenty, ktoré na prvý pohľad nie sú viditeľné. „V knihe je jeden citát z Jozefa Maka:Či je ešte na svete taký kraj, kde nemusí nik z dediny do sveta? To je strašne milá veta, ktoré mi pripomenula, že na tých cestách človek naozaj často narazí na niečo, čo mu pripomenie domov. Jeden známy v Los Angeles sa ma pýtal, ako trávim voľný čas. Odpovedal som, že na chalupe. A on sa rozplakal už len pri tom slove.
Pripomenula mu domov," vysvetľuje Kállay. Medzi najobľúbenejšie miesta Karola Kállaya patrí najmä Liptov, Podbanské a Kamenica. Vždy, keď odchádzal do ďalekého sveta, fotiť či už Tokio alebo Peking, vybral sa na chalupu. „Tu je taká krčma, vždy v nej sedeli miestni opilci a spievali. Po návrate z ďalekých ciest som znova išiel na chalupu a ten spev znel takisto silno a intenzívne, akoby ani neprestali nikdy spievať,“ smeje sa.
Na Vianoce prežíva rovnaký stres ako ostatní
Toto sú pre neho návraty domov, momenty, kedy si človek uvedomuje, aké citové vzťahy má k drobnostiam, ktoré dotvárajú radosť zo života. „K sviatkom mám veľmi silný vzťah. Mám vnukov aj vnučky a teším sa na tieto vianočné dni, ale párkrát sa mi stalo, že som prišiel na Vianoce naozaj na poslednú chvíľu,“ približuje.
Ako každý muž, prežíva najväčšie starosti pri nakupovaní vianočných darčekov. „Nikdy neviem, čo mám kúpiť, vtedy som priam bezradný.“ Vianoce si spája aj s povinnými rodinnými fotografiami, ktoré v detstve odmietal fotiť. „V mladosti som mal taký malinký konflikt s rodičmi, pretože rodinné fotografie som strašne nechcel robiť. Rád fotím počas Vianoc. Ale to, čo mi napadne.“
Krásne je, ak sa fotografovi podarí zachytiť myšlienku
Známy fotograf, autor viac než štyroch desiatok kníh sníva stále o tých ďalších, ktoré má naplánované. Posledná z nich nesie názov Klenot gotiky. Ako správny fotograf už presne vie, ako sa na ktorý sen má pozerať a pristupovať k nemu.
„Mávam farebné a čiernobiele dni. Presne viem, čo ako odfotím. Ak viem, že mám čiernobiely deň, neberiem si so sebou farebný film. A taktiež, veľmi veľakrát som fotil oblohu, páči sa mi Kafkova myšlienka: Pred chvíľkou tu bol, ale už odišiel. Nájdeš ho na poli, kde lieta s vtákmi. Je úžasné, ak takúto myšlienku človek zachytí vo fotografii.“
⋌BARBORA BZDUŠKOVÁ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
