17. dec 2007 o 0:00
Martin Huba: Svoj život som sa rozhodol považovať za šťastný
ELEGANTNÝ, s pôvabným vyžarovaním, hlbokou mravnosťou a jasnými
zásadami. Tak pri osobnom
stretnutí pôsobí Martin Huba.
Čo je vaša prvá asociácia, keď sa povie Vianoce?
- Rodina. Vianoce, to sú pre mňa rodinný sviatok a nádej, že doženiem, čo sa počas roka zanedbalo. No súčasne si treba uvedomiť, že nie všetci majú možnosť stráviť tieto dni v príjemnom prostredí s najbližšími. Takže je to aj čas, keď by sme mali byť ohľaduplní k ľuďom, ktorí toľko šťastia v živote nemali. A Vianoce sú, prirodzene, aj o obdarúvaní. Pokiaľ možno, nie práve najpraktickejšími vecami, ale takými, ktoré vyjadrujú vzťah k človeku. Je milé, ak na darčeku vidno, že si človek dal trošku námahy a myslel na ľudí, ktorých chce obdarovať.
Cítite v predvianočnom čase pohnútky byť ešte lepší ako počas roka?
- Nuž, neviem, či som taký dobrý (úsmev). Ja sa toto obdobie snažím trošku desentimentalizovať. Možno mi v tom pomáha aj rušivý moment, ktorý sa okolo Vianoc v posledných rokoch rozmohol - že je to viac o biznise než o ponore do seba samého. Som zvedavý, kedy zač-nú strašiť s Vianocami už v júli. To je tiež téma na zamyslenie sa, ako sa vie človek nerozumne vzdať určitých hodnôt a myslí si, že akúsi hodnotu vytvára a pritom je to naopak. Nerozumnou ambíciou mať si vieme mnohé vziať. Skromnosť Vianoc by sme si mali strážiť, pretože sa môžu ľahko stať lunaparkovým číslom s tým, že sa na nás bude každý snažiť zarobiť.
Je vám ľúto, že dnešné deti už nepoznajú vzrušenie z očakávania, kedy sa konečne rozžiaria prvé svetielka na vianočnom stromčeku a čaro sviatkov, ktoré trvali len tri-štyri dni?
- Intenzita sviatku je trošku spojená aj s časom, ktorý mu je určený. Ak ju rozriedime tými troma mesiacmi, tak nás v čase vianočnom môžu už aj trošku otravovať. Myslím, že čaru Vianoc by veľmi pomohlo, keby sme z toho vylúčili kšeft. Lebo práve obchodníci nás atakujú už niekoľko týždňov, len aby čo najviac zarobili.
Otupili obchodníci a od novembra vystavené vianočné stromčeky v obchodných centrách aj vašu radosť a zážitok
z týchto sviatkov?
- Aby neprišlo k omylu, ja si to nedám! Vyhýbam sa tomu, aby mi už v auguste začínal predvianočný čas. Možno je to aj tým, že mám dosť práce a výchovou mám zakorenenú postupnosť - najprv prichádza Martin na bielom koni, potom Mikuláš a potom, nech sa páči, začne sa myslieť na Vianoce. Ale aby som na ne myslel pred Mikulášom, tak na tento reklamný ťah neskočím.
Máte aj napriek pracovnej
zaneprázdnenosti pred sviatkami dosť času premýšľať nad tým, čím obdarujete svojich blízkych?
- Musím povedať, že na to som si zatiaľ ešte čas úplne ukradnúť nedal. Najnáročnejšie je pritom premýšľanie. Keď už človek niečo vymyslí, realizácia je menej náročná.
Znamená realizácia vo vašom prípade aj to, že sám niečo vyrobíte?
- Niekedy. No taký zručný nie som, aby som žil v nádeji, že keď niečo vyrobím, tak to tých druhých nejako zvlášť oblaží (úsmev). V mojom prípade to znamená skôr zorganizovať, nagustírovať, aby to ten druhý pod stromčekom objavil s určitým nápadom. Pre mňa je na darčeku dôležitá tvorivosť a to, že darček má vyjadriť nejaký vzťah. Lebo pokiaľ je to stále len v rovine pyžama a papúč... Ale nechcem to zľahčovať, pretože si pamätám, že moje, snáď najintenzívnejšie vyjadrenie lásky pred 45 rokmi bolo, že som za požičané peniaze kúpil dve šálky, aby som mal čím pohostiť svoju dnešnú manželku. Vtedy mali tie dve štvorkorunové šálky svoju hodnotu. Nie vždy treba preto praktickosť chápať pejoratívne. Ale ide o to, aby si dal človek trošku námahy. Ak si ju dá s pyžamom, tak nech sa páči... Vianoce môjho detstva, to bolo množstvo ľudí, príjemný rozruch, chlapi hrajúci stolný gulečník a ženy popíjajúce „ájerkoňak“.
Aké boli Vianoce vášho detstva?
- My sme museli viazať salónky. A moja mama si, neviem prečo, potrpela na to, aby sme na ne mali každý rok nové nitky. Chvíľu nás to tešilo, no tiež to malo svoj „polčas rozpadu“. Mama to, našťastie, vždy šťastne odhadla. Vtedy však ešte neboli také ako teraz, že taká stužka, hentaká stužka, vtedy sa jednoducho kúpila biela bavlnka, akou sa štopkali biele pančuchy a tým sa to viazalo. To mám dosť intenzívne spojené s prípravou Vianoc. No viete, ja som vyrastal v období, keď zohnať salónky, najmä čokoládové, bol absolútny úspech. Spomínam si ešte na svoje prvé rodinné Vianoce, ktoré som organizoval ako manžel. Akým šťastím ma napĺňalo, keď som zohnal pomaranče, kapra. A získať pekný stromček, to už bol úplný zázrak. Príprava sviatkov bola vtedy spojená s množstvom drobných radostí a niekedy až človek uvažuje, či tej radosti v nedostatku nebolo viac, ako v prebytku. Treba byť asi rozumný a strážiť si určitú mieru šťastia z toho, že niečo človek s námahou získal. Lebo ide o ten príbeh. Aby to, čo získate, nejaký malo.
Slávili sa u vás Vianoce
v pokoji alebo v príjemnom rodinnom rozruchu s množstvom príbuzenstva?
- Pri štedrovečernom stole sme sedeli stále šiesti - stará mama, ktorá s nami bývali, naši rodičia a my traja súrodenci. Tento večer býval pokojný a veľmi príjemný. V medzisviatkovom období však manifestácia rodinnej spolupatričnosti narastala (smiech).
Čo vám na Vianoce dodnes nesmie chýbať?
- Radosť z nich, zopár doma upečených pečív a dotyk rodiny so všetkým, čo k týmto sviatkom patrí. Začína sa to už upratovaním bytu a pokračuje prípravou jedál, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou. A človek, ktorý celý rok pociťuje určitú absenciu a vinu za nedostatočné udržiavanie rodinných väzieb, to môže počas tých troch-štyroch dní doháňať. Nehovorím, že je to veľmi ušľachtilé, ale je to tak.
A vy pomáhate pri predvianočnom upratovaní?
- Zaplaťpánboh, ono sa to uprace (úsmev). Ja som len povinný spraviť si poriadok na svojom stole, vo svojich papieroch a knižkách, ktoré sú cez rok kade-tade rozťahané. A mojou veľkou záľubou je postarať sa o to, aby bolo drevo. To je pre mňa dosť dôležité, oheň mám veľmi rád. Vyrastal som totiž bez ústredného kúrenia, takže teraz si akoby simulujem detstvo.
Máte rád vôňu a praskothoriaceho dreva?
- Áno. Ale teším sa aj z prípravy. Narúbať drevo, narobiť triesky, povynášať popol a aj si to tam nainštalovať, to mám rád. A som prekvapený, koľko aj veľmi šikovných ľudí oheň založiť nevie.
Ste v tom skrátka šikovnejší...
- Skôr informovanejší. Mám nejakú informáciu navyše. V mladosti som bol totiž nútený oheň zakladať. Práve pri tom ohni som si uvedomil, že fakt, že ho niekto založiť nevie, nie je vina či nešikovnosť dotyčného. On len nemal príležitosť tieto informácie dostať. A to je tak nielen so založením ohňa. Myslím si, že v živote je dôležité, aby bol človek chtivý informácie získavať a je šťastím, ak sa pohybuje v prostredí, ktoré tie informácie dáva. Dnes majú mladí život veľmi skomplikovaný tým, že sú zavalení kvantom informácií bez toho, aby vynaložili čo i len najmenšiu námahu. Svet navôkol ich priam atakuje informáciami. My, keď sme chceli knižku, museli sme si vystáť rad. Keď som chcel lístok na dobrý film, musel som to tri dni organizovať. Ku každej informácii sme sa museli s istou námahou dopracovať. Museli sme mať v sebe túžbu po poznaní. Tým sa človek vnútorne vytrénoval. Kde by za našich mladých čias bolo čosi také, že si kliknem na internet a dozviem sa všetko, čo potrebujem. Ja však z toho mladých neobviňujem. Skôr je to smola, že sa k informáciám dostávajú tak ľahko, až im je to protivné. A preto necítia ich hodnotu.
Takže vy ste vlastne mali šťastie na dobu, do akej ste sa narodili, na povahu túžiacu po poznaní i na rodinu, ktorá vás obklopila kvalitnými
informáciami?
- Ja som mal šťastie, že som sa svoj život rozhodol považovať za šťastný. Urobil som veľa preto, aby som nemusel „kňúkať“. Na môj život by sa dalo pozerať aj celkom inak. Začínal som v Košiciach, čo sa dá považovať za šťastie, ale vnímam to aj z pohľadu, že som bol prvýkrát 450 kilometrov od rodiny. Po prvýkrát som spoznal, čo je to nedostatok. Dnes to považujem za veľké plus. No mohol som aj zatrpknúť. Po deviatich mesiacoch v tomto angažmán som ochorel tak, že som bol dva roky v nemocnici. Dnes však tvrdím, že vďaka tým dvom rokom som prečítal, čo som prečítal. Nikdy by som za taký čas nevzal do rúk toľko skvelých kníh. Chcem tým len povedať, že človek sa môže na veci pozrieť z dvoch strán.
No zaplaťpánboh, do genetického kódu som dostal vlastnosť, že sa snažím všetky situácie, v ktorých sa ocitnem, vidieť z tej lepšej strany.
⋌ANDREA TOMÁSCHOVÁ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou