Písmo:A^-|A⁺00

alebo náhode. Čosi vám však navráva, že pôjde o nezabudnuteľné stretnutie. Vo vášnivom speleológovi je viac ako len kus dobrodruha. „Všetko, čo hovorím, je pravda,“ presviedča nás s úsmevom špičkový jaskyniar, ktorý má za sebou niekoľko desiatok objavov doma i v zahraničí. Jeho zážitky sú ťažko uveriteľné. Podobne ako expedícia v útrobách venezuelskej stolovej hory Chimantá z roku 2005, ktorú zachytil na film Tepuy aj známy slovenský dokumentarista a Braňov kamarát Pavol Barabáš. „Paľovi sme navrhli, poď s nami, a sám uvidíš. Ráno vstaneš, a každý deň bude pre teba niečím iný. A práve to bolo pre neho čarovné a motivujúce. Pri iných expedíciách si človek môže pripraviť vopred scenár, ale ako si ho pripraví do takej jaskyne, ktorá ešte nebola objavená?“ spytuje sa Braňo. „Hovoril som mu, že možno nič nenájdeme, a možno nájdeme obrovské jaskyne. A tak sme ho stále vláčili so sebou, ako také dieťatko. Išiel do toho s tým, že vôbec nevedel, aký film natočí. Podaril sa mu však asi najlepší jaskyniarsky film. Nie preto, že je o nás, ale vnútorne sa nám páči. Natočil to presne tak, ako to má byť. Ten film je fantasticky farebný, napínavý, ale aj drsný a miestami skoro až depresívny. Ale aj o tom to jaskynné prostredie je.“ Slovenskí a českí jaskyniari zrealizovali do Venezuely už päť expedícií. „Na každej výprave sme v inej jaskyni. Keď ju preskúmame, zdokumentujeme, už nie je pre nás taká zaujímavá. Potom prichádzajú na rad vedci a nakoniec sa dá uvažovať nad tým, či sa sprístupní alebo nie a zostane len ako prírodný fenomén.“ Prvý venezuelský objav Písal sa rok 2003, keď sa Braňo vo Venezuele ocitol prvýkrát. Na stolovej hore Roraima vtedy objavovali a bádali dnes už najdlhšiu jaskyňu v kremencových horninách na svete, ktorú nazvali Kryštálové oči. Unikátny nález si všimol aj Charles Brewer-Carías, ktorého meno vo Venezuele nie je neznáme. Juhoamerického prírodovedca a dobrodruha považujú za nepochybne najlepšieho znalca tepuy, ako stolové hory nazývajú domorodí Indiáni z kmeňa Pemón. „Je objaviteľom viacerých nových druhov rastlín a živočíchov, a aj vo svojom už takmer dôchodkovom veku je stále v neuveriteľnej kondícii,“ opisuje trnavský jaskyniar Venezuelčana. Charles Brewer už divokou venezuelskou prírodou sprevádzal mnohých významných ľudí, medzi nimi napríklad aj princa Charlesa, či amerických kongresmanov... Pri jednom svojom výlete raz spozoroval z vrtuľníka ohromnú čiernu dieru. Keď sa neskôr so svojimi priateľmi vrátil na miesto, zistil, že ide o jaskyňu. Jaskyňa Charlesa Brewera sa v súčasnosti považuje za najpriestrannejšiu na svete v kremencoch. Nezabudol ani na dcéry Venezuelčan poslal v roku 2004 jednému z najuznávanejších jaskynných fotografov Marekovi Audymu z Moravy mail s fotografiou svojej jaskyne a pozval ich na výpravu. Braňo neváhal ani chvíľu, Marekovi dal týždeň na rozmyslenie. „Nemali sme ešte ani letenky. Sotva som sa stihol zaočkovať. Človek to nesmie podceňovať, keď ide to trópov. Na prípravy sme mali od momentu pozvania necelé dva týždne.“ Túžba bola silnejšia. „Boli sme siedmi, z toho piati Venezuelčania. Objavil som tam dokonca vodopád, ktorý som pomenoval Cascada de Eslovaquía. Spočiatku sa mi to zdalo divné, že Venezuelčania nazývajú jaskynné sály aj podľa svojich žien a účastníkov výpravy. Ale keď môže byť hocijaký vrch nazvaný po niekom, pomenoval som teda aj ja to najodľahlejšie, čarovné miestečko v jaskyni po svojej prvorodenej dcére. Nazval som ho Adinkina chodba,“ hovorí skromne. Po druhej dcérke zase pomenoval celú jaskyňu. „Bola taká milá a útulná s hríbikovitou výzdobou. Volá sa Cueva Juliana, nech ju má na večné veky. Určite sa tam raz budú chcieť obe pozrieť,“ vraví potmehúdsky Braňo. Keď bolo skoro po filme... Ukryté tajomstvo stolových hôr urobilo svoje. Vášniví jaskyniari sa o rok do Venezeuly vrátili opäť. Práve vďaka Charlesovi Brewerovi, ktorý veľkolepú expedíciu na Chimantá organizoval. Okrem Braňa Šmídu a Mareka Audyho sa jej zúčastnili aj ďalší Trnavčania, Erik Kapucian, Marcel Griflík, a s nimi tiež Marián Majerčák, Zdenko Hochmuth, Ján Pavlík, Richard Bouda a ďalší Venezuelčania. Medzi speleológmi nechýbali ani vedci. Ich cieľom bolo podrobnejšie preskúmať Jaskyňu Charlesa Brewera. V dvadsaťpäť člennom tíme nechýbal ani Pavol Barabáš. „Točil tu vôbec prvý film z prostredia jaskyne. Bolo to ťažké, najmä pre jeho kameru. Vtedy si kúpil úplne novú, len kvôli tejto výprave. Bola veľmi kvalitná a drahá, no nešťastne spadol a v tretí deň výpravy sa mu – rozpolila priam napoly... Hovorí sa, spadneš, zlomíš si nohu, ale vajce držíš stále v ruke. On ju takto držal tiež, trčali z nej rôzne skrutky a kábliky. Mysleli sme si, že už je veru po filme. Paľo sa však večer schoval do stanu so šróbovákom a s lepiacou páskou a podarilo sa mu priam nemožné. Kameru zlepil. Nakoniec natočil tento perfektný film,“ teší sa Braňo. Je to autentický dokument, ktorý má svoj príbeh. Filmár v ňom zachytáva všetky pocity, emócie a neľahké situácie jaskyniarov, pri ktorých človeku neraz naskakuje husia koža. Džungľa odhalila tajomstvá Braňovi, Marcelovi a Paľovi Barabášovi sa už na tretí deň podaril nezvyčajný úlovok. V masíve hory Chimantá objavili novú obriu jaskyňu. Nazvali ju Pekelná diera. „Práve v nej sa odohrali situácie, pri ktorých už aj Paľo musel odložiť kameru a pomáhať mi,“ spomína si Braňo. V tropickej jaskyni sa totiž priotrávil. „Jaskynný vchod bol plný prašivej hliny. Človek v nej bol až po pás. Strávil som v ňom len asi 15 minút, to ale stačilo na to, aby som sa toho prachu poriadne nadýchal. Drobné mikroorganizmy sa mi dostali do očí i do nosa. Cítil som ich všade, ale neriešil som to,“ hovorí. Mikroorganizmy však začali pracovať. „To ma položilo na lopatky. Skoro som v jaskyni zaspal. Pud sebazáchovy mi vravel, aby som vyliezol von.“ Pre Braňa nastala ťažká noc. Sprevádzali ju halucinácie, teploty, hnačky i nevoľnosť. Priznáva si, že keby vo vchode zotrval ešte o niečo dlhšie, mohol prísť kľudne aj o život. „Keď sa tam zrazu ocitne taký osemdesiatkilový balík mäsa, chce ho všetko zožrať. Tie organizmy cítia svoju jedinečnú príležitosť,“ zašpásuje si trochu na svoj úkor. Tažko uveriteľné zážitky Dobrodružstva bolo viac než dosť. Džungľa aj tento raz poodhalila svoje tajomstvá. Rôzne druhy hadov, obrovské tarantule, škorpióny či kobylky. To je len drobný zlomok venezuelskej prírody. „Čo tam je pavúkov, ako v tých najlepších hororových filmoch! Keby som mal tenisovú raketu, tak sa dajú odbíjať cez pavučiny. Tarantule obrovské ako moja ruka,“ vraví dnes s úsmevom. Jeho kolegovi sa podarilo spadnúť aj na hada. „Liezol tam taký čierny mambovitý had. Paľo to filmoval a vraví mu, aby podišiel k nemu. Chlap však neudržal balans a spadol na hada, ktorý sa pod ním len tak zvíjal,“ vraví jaskyniar so samozrejmosťou. Výnimkou neboli ani prípady s rozodratým lanom. „Stávalo sa nám to často. Lano sme kotvili o kadejaké kríky. Málokto by tomu veril, že ho udržia... Poriadnych stromov však na stolových horách niekde niet. Ideálne by sa lano ani nemalo dotýkať steny. Pieskovcová hornina je totiž ako šmirgeľ. Lezúc hore po lane, sme zrazu zistili, že je aj na troch miestach do polovice rozodraté... Neostávalo nám nič iné, ako tie miestečka preliezť. Našťastie sa nikomu nepodarilo padnúť. A keby aj, spadol by do mäkkého, veď je to džungľa,“ smeje sa jaskyniar. Jaskyniari ako bohovia Pekelná diera je vyvinutá v horninách, ktoré sú staré takmer dve miliardy rokov. „Jaskýň je tu pomerne málo, ale táto bola úplný zázrak. Také veľké sú len na Borneu alebo v Číne. Človek v nej nemá oporný bod. Vidíte len svoje svetielko, nejakú podlahu, možno balvany. Nedovideli sme ani na plafón, ktorý bol 40 metrov vysoko. Chodba bola v niektorých miestach široká aj 100 metrov! Tadiaľ by preletelo pomaly lietadlo... Nevideli sme v nej steny, celý čas sme šli len v nekonečnej, príšernej tme,“ opisuje svoje pocity jaskyniar. „S ľuďmi má ale každá jaskyňa svoj príbeh a dušu. Keď nafotíte jaskyňu, je to pekné, ale keď ju nafilmujete, je to živé.“ Zdá sa, že nadšenci Barabášových filmov si opäť prídu na svoje. „Pred rokom sme sa do Venezuely vrátili pokračovať v objavovaní jaskýň znovu. Paľo už chystá ďalší film, ktorý chce nazvať Matawí – Hora zla. Indiáni totiž veria, že kto na ňu vylezie, už sa z nej nevráti. Podľa nich sa tam chodí umierať. Ak sa ale odtiaľ vrátite, ste napáchnutí diablami a zlými duchmi. Tie hory vyzerajú ako obrovské dosky. Indiáni ich zvrchu nikdy nevideli. Keď sme im ich ukázali na leteckých snímkach, iba žasli.“ S helikoptérou v drobnej indiánskej osade si pripadali tak trochu ako Bohovia... A či sa Braňo ešte plánuje vrátiť do Venezuely? „Kiež by som už nemusel! Zabrala mi štyri mesiace čistého času života,“ usmeje sa. „Ale, stálo to za to. Najmä, ak človek hľadá stále nové výzvy. Mojim dlhoročným snom je zájsť niekedy na Papuu-Novú Guineu. Nachádzajú sa tam najťažšie jaskyne na svete. Sú obrovské a tečú v nich divoké rieky. Tie človek len tak neprebrodí.“ Dozvedáme sa, že slovenskí jaskyniari v týchto končinách ešte nikdy neboli. „Helikoptéra tam ani nemá kde pristáť. Papua je úžasne pestrá krajina, a tá najnaozajstnejšia džungľa,“ dodáva. ⋌PETRA NAGYOVÁ_novy_riadok_