Písmo:A^-|A⁺ 0

Andrej folklór nikdy nepočúval, fungoval v skupine Karpatské Chrbáty ako bubeník. Ani v mladosti sa k nemu výrazne nedostal. Poznal jedine dychovku či veľké ľudové súbory, no táto hudba ho neoslovovala. „V jeden deň som však dostal pískanie a šumenie v ušiach. Lekár usúdil, že by som sa mal s hudbou rozlúčiť,“ rozpráva Andrej. Takmer po roku sa však k hudbe dostal opäť. Ako to býva u hudobníkov zvykom, dôležitú úlohu zohrala náhoda. „Brat Braňo si išiel kupovať do Detvy fujaru, len tak pre zábavu. Ja som si kúpil píšťalku a takú malú fujarku a vtedy to začalo.“ Začal si hrávať jednoduché melódie. Postupne v ňom rástla túžba poznať zvuk aj tých ostatných, no hlavne, nájsť ten najpríjemnejší zvuk, ktorý by ho zaujal najviac. Rozhodol sa kúpiť si fujaru. „Keď som ju šiel kúpiť, stalo sa to, čo som nečakal. Prvýkrát som počul gajdoša, ako hrá na gajdy. Dostal som z toho zimomriavky. Zamiloval som sa do nich na prvé počutie.“ Všade sa gajdovalo Postupne, ako sa Andrej Budislav Jobus dostával ku gajdám, zaujímal sa aj o ich históriu. „Dokonca som sa dozvedel aj to, že som sa narodil v dome, kde bývali kedysi gajdošské zábavy, takže možno je to aj v tom,“ zamýšľa sa. Čím bola stará hudba staršia, tým bola primitívnejšia a znela jednoduchšie. O to ťažšie sa na starých nástrojoch dali hrať nové melódie. „Aj preto tieto nástroje zanikali a upadali, lebo ich vytlačili nové. Napríklad sláčikové nástroje. Ale je úžasné nájsť k folklóru cestu späť. Hovorím si, že som stredoveký skladateľ, pretože vytváram hudbu pre tieto nástroje,“ rozpráva Andrej s úsmevom. To, že nie je len nadaným gajdistom, dokazuje aj tým, že štvoro gájd už aj sám vyrobil „Na slovenských gajdách je úžasné to, že vyzerajú naozaj ako koza. Na mieste, kde mala koza hlavu, je hlava. Do jednej nohy sa fúka a na druhej je huk. Slovenské gajdy sú najľudovejšie.“ Gajdošstvo bolo kedysi veľmi rozšírené. Svedčí o tom zachovaný historický záznam. „V Holíčskom kaštieli hralo Márii Terézii dvadsať gajdošov, ale nie je uvedené, či hrali spolu, alebo každý sám.“ Gajdy sa postupom času stávali nástrojom čoraz chudobnejších vrstiev. Ešte pred dvadsiatimi rokmi im na Slovensku hrozil takmer úplný zánik. "Vo Vrbovom žil posledný gajdoš do roku 1906." Ľudia sa k nim však, našťastie, začali vracať. Balalajka i mandolína Gajdy nie sú všetko, čím sa Andrej Jobus zaoberá. V jeho zbierke je možné nájsť všemožné unikátne nástroje, medzi nimi známe i menej známe druhy. „Kamarát z Čiech mi teraz vyrobil české krídlo. Na Slovensku tento nástroj nemá nikto. Zostrojil ho iba podľa obrazu Karola IV., ktorý je s ním vyobrazený,“ rozpráva, pričom vybrnkáva príjemnú stredovekú melódiu. „Nemusím byť virtuóz, ale viem sa potešiť z tých zvukov,“ hovorí. Medzi najstaršie nástroje patrí bezdierková píšťalka. K tým zaujímavejším nástrojom patrí monochord, mrmlák, ale aj tradičné drevené bubny. „Tie bubny, to je čisté drevo, nijaký bubon takto neznie,“ rozpráva. Naposledy do jeho zbierky pribudol malý cimbal. Okrem neho má doma, samozrejme, desať gájd. Väčšinu z týchto nástrojov využíva aj vo svojej skupine Vrbovské vŕby, ktorá typickými piesňami v duchu sedliackej gotiky navodzuje príjemnú atmosféru niekoľkých storočí dozadu. „Vždy som to cítil tak, ako keby som stále hľadal nejaký nástroj,“ vraví Andrej. „No keď som prišiel ku gajdám, ostal som pri nich. A naozaj si myslím, že si to aj zaslúžia.“ BARBORA BZDUŠKOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou