Písmo:A^-|A⁺ 0

Hudba ľudí mení. Najmä jazz si vyžaduje človeka noblesného, s citom a nehou nielen pre tóny, ale aj pre život. „Nikdy to nemôže byť o jednom hudobníkovi. Egoistický prístup by jazz zlikvidoval, nefungovala by komunikácia medzi jednotlivými hráčmi,“ hovorí nová tvár slovenského jazzu Michal Balla. Minulú sobotu sa zúčastnil súťaže Tváre slovenského jazzu spoločne s gitaristom Milošom Železňákom. Pôvodne o prihláške neuvažoval, pretože si myslel, že je príliš starý. „Ale hľadali nové tváre, nie mladé, a to rozhodlo,“ smeje sa. Michal sa iba pred pár mesiacmi vrátil z dlhého pobytu v zahraničí, kde vystupoval s tanečnými skupinami. „Keď sa povie barová skupina, znie to dehonestujúco. Mal som šťastie, že barom som sa vyhol, ale jazz som nehrával,“ spomína Michal. Najväčším muzikantským prínosom tohto obdobia bolo trojročné štúdium hry na saxofón vo Švajčiarsku. Tu získal naozajstné jazzové školenie. „Napriek tomu, že je to najuvoľnenejší hudobný žáner, podľa mňa neprinesie už nič nové, už prešiel všetkými etapami vývoja. Ani ja nemám také ambície. Ale jazz je kreatívna muzika, každý ju niečím ozvláštni. A o tom to je, o komunikácii,“ vysvetľuje. Práve improvizácia prináša najvyššie hudobné zážitky. Dôležité je nielen precízne hrať, ale aj rozmýšľať. Rýchlosť prstov nie je podstatná. Michal cvičí tri až štyri hodiny denne. „Živiť sa hudbou je v dnešnej dobe veľmi náročné. S jazzom sa dá len veľmi ťažko presadiť. Nemáme to ľahké, napriek tomu, že jazzoví muzikanti patria medzi tých najlepších. Ale aj tak ma jazz baví a budem ho hrávať,“ tvrdí Michal. Dnes hľadajú saxofonisti pôvodný zvuk starých ručne vyklepávaných nástrojov. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sú staré nástroje veľmi cenené. „Ja mám odložený aj môj prvý, ale nepredal by som ho.“ RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou