Na tragédiu stále nemôžu zabudnúť

Aj po šestnástich rokoch ostáva tragédia, ktorá sa odohrala v leopoldovskej väznici, stále v pamätiach ľudí. Osudný podvečer 23. novembra 1991 zahynulo pod rukami väzňov päť príslušníkov. Neskoro v noci odznela v televízii správa o úteku siedmich väzň

Keď vo väznici zistili, čo sa odohralo, okamžite zavolali do služby ostatných príslušníkov. „Prišli sme v civile, pretože sme si mysleli, že ide o cvičný poplach, ktorý býval bežne. Netušili sme, čo sa stalo,“ spomína si na udalosti bývalý príslušník. V tragickú sobotu bol doma. Vo večerných hodinách prišiel k hlavnej bráne. „Traja mŕtvi ležali pod bránou, štvrtý bol pri mrežiach. Všade bolo veľa krvi,“ spomína. Každý príslušník dostal samopal a musel odísť strážiť strategické miesta väznice. „Stále sme nevedeli, čo sa udialo, či šlo o prepad zvonka alebo zvnútra. Všetky informácie boli nepresné a neúplné. Preto sme pre prípad ďalšieho napadnutia ostávali v pohotovosti. Ja som bol na jednej zo strážnych veží.“ Okamžite sa začalo zisťovať, čo sa udialo. Skontrolovali sa jednotlivé oddiely. Až vtedy zistili, čo sa v skutočnosti udialo. Sedem väzňov na úteku V piatom oddieli vznikli problémy. Skupinka väzňov prejavovala svoju nespokojnosť. Večer okolo siedmej hodiny sa striedali zmeny. Odsúdený Tibor Polgári stál na chodbe a požiadal referenta, aby mu odomkol chodbové dvere, pretože chcel poslať list. Nadporučíka prebodol nožom. Podarilo sa mu utiecť dovnútra budovy. Noc si od tejto chvíle začala písať prvé obete. Ďalšieho strážcu dobodal do tváre, hrudníka a chrbta takisto agresívny Polgári. Na rozzúreného väzňa sa vrhol zástupca veliteľa zmeny, ktorého však väzeň zabil. Postupne zavraždili ďalších príslušníkov. Jedného dozorcu dobodali. Bil sa s nimi vo vchodovom tuneli hlavnej brány. Po útoku sa doplazil k psincu, kde ho zachránil psovod. Ďalšieho spolupracovníka vzali so sebou ako rukojemníka. Pri úteku ukradli väzni starú škodovku odstavenú pri ceste. Vyzbrojili sa piatimi pištoľami a dvoma samopalmi. Sedem chlapov sa natlačilo do auta. Pri Trnave nezvládli riadenie a prevrhli sa v zákrute do priekopy. Nehodu si všimol bývalý lesník, zastavil auto a šiel sa pozrieť, či je posádka v poriadku. Vtedy si všimol, že na väzenskom úbore majú navlečené civilné šaty. Namierili na neho zbrane a Polgári ho hlavňou samopalu udrel do tváre a kopol do obličiek. Dal sa na útek a väzni začali po ňom strieľať. Zasiahli ho, ale podarilo sa mu ukryť v lese. Vrahov chytili v stohu Vyľakaný lesník zavolal políciu. Utečenci na aute blúdili Trnavou i diaľnicou smerom na Bratislavu. Keď im došiel benzín, prepadli vrátnika v poľnohospodárskom závode a vzali mu auto. Benzín znova nestačil. Nastúpili na vlak v Maduniciach a opäť sa dostali do Leopoldova. Dvaja z nich však vlak nestihli a neskôr ich zajala polícia. Zvyšní piati väzni utiekli zo stanice do stohu pri neďalekých Žlkovciach. Tu sa na druhý deň popoludní, 24. novembra, po krátkej prestrelke vzdali. Tvrdý trest Troch páchateľov masakry odsúdili na doživotie. Ďalší dostali 18 rokov a dvaja po 15 rokov a jeden 13 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine. „So zavraždenými kolegami sme sa poznali. Bol to pre nás všetkých obrovský šok. Prekračovali sme ich mŕtvoly netušiac, čo sa stalo. Je na to strašné spomínať i po šestnástich rokoch. Najťažšie však boli prvé noci po udalosti, nikto nemohol poriadne spať.“ RASŤO PIOVARČI