Písmo:A^-|A⁺00

Medzinárodný festival rôznych foriem profesionálneho a amatérskeho divadla v Trnave sa orientuje na projektové predstavenia. „Teda na také, ktoré nevznikajú v stabilných kamenných divadlách, ale v občianskych združeniach. Na festival vyberáme vždy z toho, čo sa počas roka na tejto scéne vytvorí,“ vysvetlil Nvota. „Tohtoročný festival si udržal štandardnú úroveň a ponúkol tri nadpriemerné predstavenia. Medzi ne patrí aj predstavenie trnavského súboru DISK,“ zhodnotil. Medzi najlepšie podľa neho patrilo aj predstavenie bratislavského divadla LUDUS – Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina. „Myslím, že patrí k objavom sezóny. Predstavenie Konkurz je zasa alternatívnou cestou a po nej sa môžu vydať aj klasickí činoherci,“ skonštatoval. Absolútnym víťazom tohtoročného festivalu Divadelných inšpiratívnych vystúpení (DIV) sa stalo predstavenie Podivná štace v podaní Divadla Bolka Polívky a Divadelného spolku Frída. „Som rád, že predstavenie zarezonovalo, ale kvalitné boli aj ostatné,“ dodal Nvota. Čiernobiele predstavenie Jedným z najlepších predstavení sa predstavili mladí herci z bratislavského Divadla LUDUS. Hru Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina režíroval Trnavčan Kamil Žiška. Okrem toho sa postaral aj o hudbu a scenár. Predstavenie, ktoré už získalo niekoľko ocenení, priblížilo príbeh mladých ľudí, ktorí sa neustále stretávajú a lúčia. Hra rozpráva o dvoch tulákoch, ktorí hľadajú prácu a navzájom k sebe prechovávajú city. Okrem rôznych ľudských životných chvíľ obsahuje aj historické prvky filmografie. Mladí herci svoje úlohy nestvárnili len po hereckej stránke. „Hudba je v predstavení veľmi dôležitá. Sme univerzálni herci a preto nemáme problém ani s hudobným stvárnením postáv,“ povedali po predstavení. „Spolu sa nám hrá veľmi dobre aj vzhľadom k tomu, že sme väčšinou spolužiaci. Na javisku si dobre rozumieme,“ dodali. Podivný muž plný sily Jedno z divadelných predstavení priniesla aj najúspešnejšia inscenácia pražského Divadla v Celetné – Divadelného spolku Kašpar, Ruže pro Algernon. Známu poviedku Daniela Keynesa zrežíroval Jakub Špalek. Dojímavý príbeh mentálne postihnutého Charlieho Gordona zaujal nielen divákov, ale aj samotného hlavného predstaviteľa. „Nielen príbeh, ale samotná postava je pre mňa inšpirujúca,“ povedal herec Jan Potměšil. Herecká postava Charlieho má veľmi silný charakter. „Stelesňuje pre mňa muža, ktorý sa nebojí životných prekážok a vždy zdvihne hlavu a kráča ďalej. Som veľmi rád, že som mal možnosť stretnúť sa s touto postavou nielen pri čítaní poviedky, ale najmä na javisku,“ dodal. Príbeh muža so zníženým IQ rozprával nielen o jeho charaktere, ale tiež o životných prekážkach. Predstavenie čoskoro oslávi svoju šesťstú reprízu. „Na Slovensku hráme už niekoľkýkrát a vždy sa tu cítime veľmi dobre. Túto hru sme rozhodnutí hrať dovtedy, kým bude zaujímať ľudí. Myslím si, že je to veľmi silný príbeh,“ skonštatoval Potměšil. Rádio Chaos, počujeme sa? Mestské divadlo Žilina sa predstavilo hrou Rádio chaos. Réžiu mal pod taktovkou jeden zo zakladateľov už neexistujúceho divadla Stoka, Laco Kerata. Išlo o jeho prvú spoluprácu so žilinskými hercami. Na predstavení sa podieľal celý kolektív. „Snažili sme sa, aby sa herci nestali len interpretmi daných myšlienok, ale aby svojím tvorivým prístupom priamo ovplyvňovali aj chod výstupov. Cieľom bolo vybudovať predstavenie príťažlivé pre mladého vnímavého diváka,“ zhrnul režisér. Predstavenie možno zaradiť k tým, ktoré sa dajú pochopiť viacerými spôsobmi. Často nie je podstatný dej, ale skôr celkový efekt a to, že divákovi nasadí „chrobáka do hlavy.“ Hlavnou dejovou líniou sú vzťahy v dnešnom svete, ktoré sú často poznačené nedorozumeniami, nepochopením, pretvárkou a skomplikované umelo vytvorenými pravidlami hry. Do Rádia Chaos volá poslucháčka, no jej dlhý dialóg s moderátorkou nikam nevedie. Ich vzájomné nepochopenia sú dotiahnuté až do absurdnosti, hoci v bežnom živote na nás neschopnosť komunikácie pôsobí skôr tragicky. Milionár, čo ukradol slnko S inscenáciou O milionárovi, ktorý ukradol slnko sa v trnavskom Divadle Jána Palárika prezentoval detský divadelný súbor Prvosienka zo Zákamenného. Deti si atmosféru divadla užívali a zároveň predviedli umenie zosúladiť na javisku spoločne 26 hereckých talentov. V réžii Zuzany Demkovej sa deti zo Základnej školy v Zákamennom stretávajú už tri roky. „Veľmi ich to baví. No nie je ľahké sa stretávať najmä s členmi súboru, ktorí už chodia na stredné školy. Naša spolupráca je však natoľko pevná, že sme sa počas minulých jesenných prázdnin stretli a dali dohromady takéto predstavenie,“ hovorí režisérka a zároveň učiteľka slovenského jazyka a občianskej náuky. Téma rozprávky Jiřího Wolkra ich zaujala. Divákom by mala táto inscenácia priniesť najmä zamyslenie sa nad súčasnou dobou, ktorá preferuje viac hmotné než duchovné hodnoty. Detský divadelný súbor Prvosienka spolupracuje aj so slovenským spisovateľom Danielom Hevierom. V tomto roku získal aj cenu za tvorivý čin roka v súťaži slovenských divadelných súborov Scénická žatva v Martine. V budúcnosti by zasa chceli navštíviť Prvý detský a mládežnícky filmový festival v Nemecku. Rekonštrukcia schôdze Bratislavské divadlo SKRAT je vždy zárukou niečoho netradičného, živého a nie príliš jednoducho pochopiteľného. Inak tomu nebolo ani v hre Smutný život Ivana T. Režisér a zároveň herec Ľubomír Burgr si ako námet vybral zasadnutie Rozhlasovej rady, ktoré chcelo riešiť veľa, ale nevyriešilo nič. Paralelne s ním sa odohráva príbeh poľovníka Ivana T., ktorý sa na posiedke opije z rumu a zaspí. Zasadnutie rady sa dá chápať ako jeho sen, ale aj akokoľvek inak. „To, ako divák pochopí predstavenie, je na ňom,“ hovorí herečka Inge Hrubaničová. „My mu neponúkame hotovú interpretáciu.“ Predstavenia divadla sú známe tým, že sa na nich výrazne podieľajú herci. „Proces hľadanie tém a tvorby predstavenia u nás prebieha pomerne komplikovane,“ približuje Burgr. „My to prekecáme, prepijeme, pretrpíme a potom z toho niečo vzíde.“ Nech to znie akokoľvek absurdne, text, ktorý odznieva z úst rozprávača, je autentický. „Vychádzali sme z textu, ktorý na zasadnutí naozaj odznel, dotvorené sú len repliky postáv,“ vysvetľuje Burgr. „Tie vznikali na základe improvizácie a utvárali sa z predstavenia na predstavenie.“ Ťažko povedať, do akej miery boli autentické vulgarizmy, ktorými sa predstavenie len tak hemžilo. Niektorým mohli prekážať, pre iných zase mohli príjemne okoreniť miestami nezáživný záznam schôdze. Pieskovisko zvané život Divácke ohlasy na predstavenie Pieskovisko v podaní hercov Združenia pre nezávislé divadlo STROMY potvrdili, že menej je niekedy viac. Dvom hercom sa v jednom dejstve s minimálnymi rekvizitami – hrsť piesku, bábika, panák a postavička Batmana – podarilo vyjadriť maximum. „Pieskovisko je metaforou života a tak, ako sa vyvíja vzťah detí Milky a Lajoška, sa vyvíjajú aj vzťahy medzi dospelými mužmi a ženami,“ priblížila hlavnú myšlienku predstavenia herečka Lucia Lapišáková. Ani slovník hlavných postáv nebol príliš detský. „Nemám veľmi rád vulgarizmy na javisku. Javiskový jazyk má vyzerať prirodzene a nadávky tam vždy tak zvláštne zaznejú. Ale myslím si, že v tejto hre je to v únosnej miere,“ domnieva sa jej kolega Martin Hronský. Hra Michala Walczaka patrí k tým, ktoré neboli na slovenských javiskách inscenované. Ujal sa jej až režisér Ján Štrbák a vniesol do nej svoju poetiku. Hra mužov a žien sa postupne mení na celoživotný súboj. V jeho závere muži vládnu svetu. A kto vládne mužom? No predsa ženy. Výhľad do duše Návštevníkov DIV-u potešilo aj domáce divadlo DISK. A to generačným predstavením Výhľad o životom otrávených a rezignovaných ľuďoch. Komornú atmosféru, ktorá je v hre dôležitá sa hercom podarilo vytvoriť a preniesť na divákov. „Divácke reakcie boli veľmi priaznivé. Sme naozaj radi, že sme preklenuli ten veľký priestor a s tými, ktorí vystúpenie videli, sme v hre vytvorili osobný kontakt,“ hovorí jeden z účinkujúcich Ivan Kazimír. Ľudské hodnoty, tie skutočné, ale aj falošné sa v hre dotýkajú všetkých ľudí. Niektorí z nich vyprahnú duchom, iní zomierajú fyzicky. Divák má možnosť vidieť úsmevné ale aj dojímavé momenty, ktoré odhalia ľudskú dušu až do jej najčistejšej podstaty. „Hru režíroval staronový režisér Blaho Uhlár a pokračuje tu vo svojej poetike. Je len na divákovi, čo si z hry odnáša. Nie je to len na hercoch, ale hlavne na ľuďoch, ako predstavenie vnímajú,“ dopĺňa Kazimír. Výhľad dovolil zamerať sa na nás samých, pomocou ironického výsmechu, slabostí i úchyliek. Konkurz vzkriesil klasikov Problematiku súčasného sveta divadelníkov rozobrali herci Prešporského divadla v hre Konkurz, ktorú režíroval Ivan Blahút. Život troch hercov Judity Hansman, Števa Richtárecha a Stana Staška sa odvíja v trojuholníku, kde Herec 1 miluje Herečku, tá miluje Herca 2 a ten miluje Herca 1. Hlavná línia príbehu sa však nesie najmä v túžbe týchto hercov hrať skutočné divadlo a neskĺznuť do komercie. Pravidelne skúšajú, ale ponuka na konkurz neprichádza. „Spoločnosť smeruje k ľahším štýlom. Umenie má nižšiu latku a diváci si na to zvykli. Aby sa herci uživili, musia robiť dabing alebo moderovať a ako zábavku si dovolia robiť klasické diela,“ hovorí režisér. Aj herci v predstavení Konkurz skúšali voliť jednu z týchto alternatív. Či už ako rosničky, zabávači alebo v úlohe speváčky v hip-hipovom muzikáli. Jediné slová, ktoré v predstavení zazneli, boli texty Moliéra, Čechova a Shakespeara. Ostatný dej herci dotvorili výrazom. „Klasických autorov sme chceli povytiahnuť, oni sú veční a ich diela sa nikdy nestratia. Len sa musia otvoriť divadelné sály pre ľudí, aby si zvykli vidieť v umení viac, ako len zábavu,“ dodáva Blahút. Zistili, že sú na tom rovnako Poslednou hrou, ktorú malo publikum možnosť vidieť bola Podivná štace režiséra Jakuba Nvotu z Divadla Bolka Polívku a Divadelného spolku Frída. Nakoniec si odnieslo aj Cenu Kráľ inšpirácie. Všetko navonok začínalo bez problémov. Herci českého divadla začali so svojou Jirásek ze zadu. No do ich dialógov sa zamiešali slovenskí herci s tragédiou Macbeth v krvi. Obe divadlá argumentovali tým, že majú riadny termín vystúpenia schválený riaditeľom. „Ak dnes nevystúpime a nedostaneme honorár, skrachujeme,“ tvrdili herci slovenského divadla. „No tak je všetko vyriešené,“ odkázali im českí protagonisti. A tu sa začína neľútostný boj o javisko. „Inšpiroval ma spôsob života v divadle, ktorý vedieme. Je to také potĺkanie sa rôznymi zoskupeniami a vlastne hra ako táto offscéna je alternatíva, ktorá funguje k veľkým scénam,“ hovorí Nvota. Nakoniec sa obe predstavenia hrajú súčasne. Slovenská herečka omámená hlavným protagonistom českej hry opúšťa svojho kolegu. Naopak český kolega nastúpi k Slovákovi. V hre vynikajú rozdiely českých a slovenských hercov. Kým Česi majú v každej replike nadhľad, ľahkosť a iskru humoru, Slováci sa utápajú v tragédii a slzách. „Je to presne o týchto rozdieloch. Na ľuďoch vždy niečo milujete a niečo nenávidíte. Herci tvorivo prebrali princíp a sami do hry vložili množstvo vecí,“ vyznáva sa Nvota. Herci nakoniec dospeli k tomu, že česká klasika i slovenská tragédia sú na tom rovnako. Divadlo s fantáziou Dramaturga festivalu Jakuba Nvotu teší, že festival si udržal taký istý štandard ako po iné roky. Podľa neho si festival našiel jasnú cieľovú skupinu, ktorou sú najmä vysokoškolskí a stredoškolskí študenti. „Sú to predstavenia, ktoré v divadle bežne vidieť nemôžete, preto raz za rok prídeme sem.“ Alternatíva má podľa neho význam v tom, že divák pochopí neuveriteľnú hravosť divadla. „Nie je to len herec, ktorý deklamuje text príbehu. Ten sa dá rozprávať najrôznejšími prostriedkami. Práve preto má divadlo neuveriteľnú fantáziu,“ dodal na záver Nvota. RASŤO PIOVARČI SOŇA JURICOVÁ KATARÍNA ROSINOVÁ BARBORA BZDUŠKOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou