Starý mlyn, ktorý prestavali bratia Mockovci, múku nemelie
Mlynárčina znamenala podľa mlynára SVETOZÁRA MOCKA živorenie. Napriek tomu sa svojho remesla nevzdali. Kolesá mlyna v Prašníku sa prestali krútiť v marci minulého roka.
Prerobili pôvodný mlyn s veľkým vodným kolesom
Starý mlyn s veľkým vodným kolesom stál pri potoku Holeška v obci Prašník odnepamäti. Jeho súčasťou bol veľký kamenný žarnov. V roku 1934 ho odkúpili dvaja bratia – remeselníci Štefan a Ivan Mockovci od pôvodných majiteľov Mikloškovcov. „Ovládali veľa remesiel, stolárstvo aj murárstvo. Sami si vyrábali modely mlynských prevodov a odlievali ich. Ovládali drevárske práce, preto dokázali vybudovať kolá,“ hovorí Ivanov vnuk, tiež mlynár Svetozár Mocko z Prašníka. Svedčí o tom aj nájdená pečať, na ktorej je vyryté – Bratia Mockoví – podnik pre výrobu strojov a mlynov Vrbové – Prašník.
Po prestavaní mlyna už nepracoval len na vodný pohon, ale tiež na elektrický. Vodu využívali práve na výrobu elektriny. Dvaja bratia pomáhali pri stavbe ďalších mlynov, ktoré postupne vznikali na Prašníku. No len ten u Mockovcov patril medzi najvýznamnejšie a najväčšie v okolí. „Chodievali sem mlieť zo širokého okolia. Robili sa výmeny. Gazda priviezol obilie a odniesol si múku.“ Pôvodný prízemný mlyn bratia prestavali na štvorpodlažnú budovu s prístreším. Technológiu mlecích strojov kúpili v českých Pardubiciach.
Bratia zmodernizovali celé technické vybavenie
„Mlyn tvorilo šesť párov valcov s celkovou mlecou šírkou 2800 milimetrov a príslušnou výsevnou plochou a čistením krupíc na mletie pšenice, raže a jačmeňa.
Od toho sa odvíjala aj výška daní, ktoré museli platiť,“ vysvetľuje mlynár. Bratia mali presne stanovené, čo a koľko môžu zomlieť. V roku 1935 im štát povolil spracovať 30 metrákov pšenice a 70 metrákov raže a jačmeňa. V mlyne sa vyučilo aj niekoľko tovarišov, ktorí tu pomáhali. Keď neposlúchali, hodili ich do veľkej nádoby na múku.
Chudobní mlynárski majstri
„Ako spomínal môj dedo, mlynárčenie znamenalo živorenie. Pracoval tu len s bratom Štefanom. Robili všetku robotu, od výkonného riaditeľa až po údržbára. Na pleciach odniesli stovky vriec múky.“
Mlynári mali možnosť si privyrobiť len počas vojnových rokov, kedy mleli múku na chlieb pre vojakov na fronte. „Inak mali stále problémy vyžiť. Istý čas v mlyne exekuovali nábytok, pretože majitelia nemali čím uhradiť nejaké poplatky.“ I keď v Prašníku fungovalo až 15 mlynov, o nejakej konkurencii sa hovoriť nedalo.
Ťažké časy po znárodnení
V roku 1950 prišla do mlyna znárodňovacia komisia. Mlynár Ivan ich pozval dnu . „Všetko, čo bratia Mockovci vybudovali vlastnými rukami, museli bez náhrady odovzdať do vlastníctva štátu. Znášali to veľmi ťažko." Po znárodnení ostal mlynár Ivan verný svojmu remeslu. Vodné dielo, ktoré patrilo k mlynu a slúžilo na pohon mlynského kolesa, mu však zdemolovali. Takisto zrušili aj vodné právo.
Mlyn na istý čas včlenili do majetku Roľníckych skladištných družstiev. Po niekoľkých reorganizačných zmenách ho v roku 1960 prevzali Mlynárne a cestovinárne v Piešťanoch. „Vyrábali sa tu krmivá a miešanky zo zvyškov, ktoré sa šrotovali. Mlyn už nepracoval naplno, ale mal rezervu pre prípad vojny.“ V plnej prevádzke dokázal spracovať až 6 ton obilia za 24 hodín.
Späť do vlastných rúk
V reštitúcii získali Mockovci mlyn v roku 1991. „Bol v dezolátnom stave, potreboval zrekonštruovať. Otec potom začal vyrábať grahamovú múku. Našiel si odberateľov z trnavského regiónu.“ Starý mlynár Ivan si pred svojou smrťou želal, aby sa mlyn aspoň občas zatočil.
„A točil sa až do marca minulého roku. Skončil som s mlynárčením preto, lebo odberatelia už nepotrebovali múku od malého mlynára, začali ju vyrábať sami,“ hovorí Svetozár Mocko. Ako dodáva, mlyn je naďalej funkčný, stačí v ňom pozametať a kolesá sa môžu opäť naplno rozkrútiť.
Čriepky z histórie
Mlyny patrili na Slovensku medzi najrozšírenejšie tradičné výrobné zariadenia. Rozšírili sa najmä v stredoveku. Pri vodných tokoch začali vznikať vodné mlyny. Ich predchodcami boli ručné rotačné žarnovy. U nás sa udomácnil rímsky typ mlyna s vodným kolesom na vodorovnom hriadeli. Už začiatkom 11. storočia sa u nás datujú prvé takéto mlyny. Najväčšia koncentrácia bola v oblasti južného Slovenska v povodiach väčších riek.
Ľudia stavali mlyny na miestach so spádom vody. Tú však privádzali umelým kanálom, ktorý viedol k vodnému kolesu. To bolo poháňané dômyselným ozubeným prevodom. Postupne sa technické vybavenie mlynov vylepšovalo. Pôvodný mlyn na Prašníku bol istý čas poháňaný paroplynom.
Najväčšou modernizáciou prešli slovenské mlyny v druhej polovici devätnásteho storočia. Vtedy k nám prišli novinky z Anglicka a Ameriky, kde sa obilie mlelo vo valcových mlynoch. V roku 1972 na Slovensku pracovalo 4748 mlynov, z nich takmer deväťdesiat percent bolo vodných. Pod mlynským kolesom v mlyne u Mockovcov na Prašníku podľa domácich žili krásne kusy pstruhov.
RASŤO PIOVARČI
