Písmo:A^-|A⁺ 0

odujatí. Mykola Biloshytsky s Oksanou Lukomskou žijú v Trnave od roku 1993. „Ako umelcov nás z Kyjeva pozval Kamil Peteraj do Bratislavy. Neskôr sme sa zamestnali v trnavskej reštaurátorskej firme.“ Ich dcéra, grafička, sa usadila v Prahe. „Domovina nám nechýba. Je to také nevysvetliteľné a tiež akési poslanie. Neodchádzali sme kvôli chudobe, ale kvôli tomu, že sme mali dieťa a ja som pracoval v černobyľskej elektrárni. Tým, ktorí tú haváriu zažili a žili blízko, sa zdalo najvhodnejšie, aby sa odsťahovali čo najďalej,“ skonštatoval Biloshytsky, ktorému k srdcu prirástlo umenie. Hudba v obrazoch Výtvarník naposledy vystavoval svoje olejomaľby počas Trnavských zborových dní v kine Hviezda. Na výstave obrazov s názvom Farby hudby nechýbali ani fotografie ďalšieho člena združenia - Petra Babku. „Je to štvrtá výstava nášho medzinárodného projektu Inter Art Play, s ktorým sme začali v júni na festivale Dobrofest. Pokračovali sme výstavou na Záhradných slávnostiach a na Trnavskom jazzyku,“ vysvetlil Biloshytsky. Spoločným menovateľom ich diel bola hudba. „Je to ako choroba. Chytila ma natoľko až sa obávam, že bude na každej skici i obraze,“ usmial sa výtvarník. Vystavovali v záhrade, vo veži i v kine „BonArt, to je ako bankový pojem. Hovorí o niečom, do čoho vkladáme peniaze a tie sa nám nevrátia. Snažíme sa nájsť umelcov, ktorí si nekladú finančné požiadavky, ale prvotná je pre nich možnosť prezentovať svoje diela.“ Združenie už vystavovalo na ulici, v záhrade Kopplovho kaštieľa, v mestskej veži i v kine. „S vystavovaním je problém, ale spolupracovať sa dá a mesto je tomu naklonené.“ Predsedu združenia teší, že sa im na každom podujatí podarilo osloviť ľudí. „Je to naše najväčšie víťazstvo, keďže v kamenných galériách je veľmi malá návštevnosť. Svoju činnosť pritom vykonávame zmysluplne a je v ňom duchovnú podstata,“ uzavrel. (PN)

Článok pokračuje pod video reklamou