Na ihrisku bol neprehliadnuteľný

Vysoký, štíhly, nekompromisný obranca s presnou hlavičkou a dlhými, rovnako presnými prihrávkami. Rýchly a vytrvalý, pevne stojaci na nohách v súbojoch so súperovými útočníkmi, neraz aj legendami českého či slovenského futbalu. Taký bol obranca trnavského

Spartaka Štefan „Cimino“ Slanina (1926 – 2007). Pokúšali sa cez neho prejsť k bránke o päť rokov mladšieho Imricha Stachu hráči ako Laskov, Dolinský, Kačáni, Pešek, Bílý, Pavlovičovci ..... Patril do známej a silnej generácie Spartaka Trnava v rokoch päťdesiatych, ktorú tvorila jedna z najstabilnejších zostáv: Stacho – Križan, Pšenko, Slanina – Klein, Zaťko – Ištvanovič, Tibenský, Jakubčík, Lančarič, Šturdík. Bol z tej generácie hráčov, ktorá okrem času stráveného v uniforme počas základnej vojenskej služby, neobliekala iný dres, než trnavský, teda spartakovský. S futbalom začínal v doraste Rapidu, medzi dospelých sa dostal v roku 1947 vo vtedajšom TSŠ. Vojenčil v Zbrojovke Brno, aby od jesene 1950 bol opäť doma, v Trnave. „V prvých zápasoch to bolo miesto stredného útočníka, no čoskoro som prešiel do obrany. Tam som hrával oboch bekov, pravého i ľavého. Striedali sme sa s Ervínom Križanom podľa toho, koho bolo treba udržať,“ spomínal pri jednom rozhovore. „Pravidelne som však chodieval pred bránku súpera a to pri rohoch hlavičkovať. Okrem mňa býval k tomu určený svojho času Jožo Marko, neskôr zasa mladý Stano Jarábek. Presne kopnutými rohmi preslávený František Bolček mi dokonca dokázal na hlavu tak presne nahrať, že mi nezostalo nič iné, než dať gól. Boli to pekné roky, aj keď sme nehrávali vždy len vydarené zápasy. Keď sa v trnavskom drese objavila mladá generácia Adamec, Kabát či Majerník, sme v 1962 roku aj s Karolom Tibenským vo veľkom futbale skončili“. Viacerí boli názoru, že predčasne, z futbalom však neskončil a dal sa trénersku dráhu, medzi mladých. Priniesol si skúsenosti zo zahraničných futbalových zájazdov, z prvých zápasov Stredouerópskeho pohára a najmä zo spolupráce s Antonom Malatinským. Poznal ho ako hráča i ako trénera a naučil sa u neho dôležitej zásade, ktorú preferoval neustále a to, že sú to hráči, ktorí musia robiť futbal pre fanúšika. Poznatok stále viac ako aktuálny. EDO KRIŠTOFOVIČ