29. okt 2007 o 0:00
Na postmodernu by sa nikdy nedal
Prišiel do Vrbového, aby si prevzal medailu pri výročí mestských jubileí. Hoci pochádza z Maďarska, hovorí čistou slovenčinou a v tomto jazyku aj tvorí. Je jedným z tých, ktorí ešte stále vidia báseň ako prostriedok národného povedomia
Detstvo prežil mladý Gregor Papuček v Mlynkách, najslovenskejšej obci v Maďarsku. So slovenčinou bol v dennodennom kontakte. „Neskôr som sa dostal do školy v Budapešti. Navštevoval som slovenskú triedu, veľmi ma však udivilo, že aj tu sa nám učiteľ prihovoril po slovensky. Dokonca, aj prvá báseň, ktorú sme sa tu učili bola od Janka Kráľa,“ spomína si spisovateľ.
Jeho vzťah k Slovensku bol natoľko silný, že sa v 70. rokoch zapojil do literárneho života Slovákov žijúcich v Maďarsku. Postupne rozvinul bohatú literárnu činnosť, z ktorej vznikli mnohé básne, štúdie, články, ale aj celý rad kníh. „Som toho názoru, že človek musí písať o tom, čo ho páli, čomu sa teší. Ten pocit musí byť niečo výnimočné, mimoriadne.“
Básnik ako zvon
„Vo veži visí ako obesenec, na večné bitie odsúdený zvon. Každučký deň ho zvonár rozkolíše, hrubým konopným povrazom…,“ odhaľuje svoje verše Papuček. Tu je podstata jeho tvorby. Báseň pre neho zostáva formou, ktorá udržiava danú kultúru všade na svete. „Naši ľudia by nemali zabúdať na svoj rodný jazyk.“ Autor, radiaci sa k dolnozemským básnikom, píše väčšinou poéziu. Obdivuje stredoveké formy výstavby veršov, len s veľkou nedôverou pozerá na posledné básnické diela mladých autorov. „Nikdy by som sa nedal na postmodernu. Nevedel by som písať básne, ktoré človek musí čítať päť, šesťkrát a nepochopí ich. Spisovateľ sa podľa mňa môže trošku odtrhnúť od prísne viazaného verša, v básni však musí zostať rytmus. Mladí sa väčšinou hanbia za to, že píšu. Nepriznajú sa. To nie je dobré,“ hovorí spisovateľ.“
Ozveny z detstva
Dedinka Mlynky v Gregorovi Papučekovi evokuje aj Jána Hollého a bernolákovčinu. „U nás sa hovorí tak, ako on písal. Keď čítam jeho básne, je mi to príjemné, ako keď sa môj otec zhováral s mlynármi v našej obci a ja som načúval.“ Spisovateľ sa okrem písania venuje aj histórii. „Baví ma, ak hľadám súvislosti. Prišiel som napríklad na to, že v druhej polovici 19. storočia sme mali v Mlynkách farára, ktorý bol pôvodne z Vrbového. Takisto tu žijú rodiny Holešových, a ak je to žena, hovoríme jej Holeška,“ zamýšľa sa Papuček. Ocenenie mesta Vrbové získal práve za spoluprácu pri prípravách rôznych kníh, ako prekladateľ archívnych dokumentov z maďarčiny.
BARBORA BZDUŠKOVÁČlánok pokračuje pod video reklamou
