22. okt 2007 o 0:00
V OBJATÍ PSIEHO POHĽADU
Po strednej škole sa rozhodoval, kam ďalej. Matematika mu nevoňala. Keďže mal blízko k deťom, rozhodol sa pre oblasť špeciálnej pedagogiky. Hoci bol z nástupu do povolania často unavený, nevzdal to. V jeho živote sa totiž objavil pes a v Petrovi Lendvayov
i prebudil záujem o canisterapiu. Neoľutoval.
Začiatky práce mladého terapeuta siahajú do Bratislavy, kde pracoval v Domove sociálnych služieb. Vlnu záujmu o liečbu so psami spustili, paradoxne, mačky. „V jeden deň ich do domova priniesol údržbár. Mali sme tu autistické dieťa a nerozprávalo, bývalo zlé. Bolo úžasné sledovať, ako ho mačiatka zaujali. Pomaličky sa k nim utiahlo a hralo sa s nimi,“ hovorí.
Pri tomto pohľade si uvedomil, že by chcel robiť niečo podobné. Odvtedy sa canisterapiou začal vážne zaoberať a zaobstaral si sedemtýždňové šteniatko labradorského retrievera. Aby bolo pripravené na dôležitú úlohu terapeuta, vyrastalo medzi mentálne a telesne postihnutými deťmi.
Dostalo meno Daria. „Videl som, čo potrebujú ľudia a tým spôsobom som cvičil psa. Keď som chcel ísť medzi telesne postihnuté deti, vedel som, že sa im páči, ak psík vždy niečo prinesie. Naopak, mentálne postihnuté deti majú najradšej, ak si k nim pes ľahne. Môžu ho hladkať.“
Psie srdce bije rovnako
Každé postihnutie si vyžaduje individuálne zaobchádzanie. Sú deti, ktoré sa psov boja, niektoré sú apatické. Tie ostatné by sa so štvornohým nemým tvorom dokázali hrať celé dni. „Treba sa naučiť aj to, ako pristupovať k psíkovi. Napríklad autista na začiatku vôbec nerozumie, čo sa okolo neho deje. Ale neskôr sa odváži, spraví krok a k psovi sa aj priplazí.
To sú také veľké pokroky. S inými si ľahneme a počúvame, ako bije psie srdce. Rytmus a pulzovanie dokážu človeka upokojiť.“ Ku canisterapii sa uchyľuje v poslednej dobe čoraz viac ľudí. Pes odstraňuje bariéry a vytvára uvoľnenú atmosféru, nesnaží sa pretvarovať. „Každý má v sebe niečo, čo tomu druhému prekáža. Pes to nemá.“ Možno aj preto je kontakt medzi deťmi a zvieratami lepší ako komunikácia s človekom.
Najdôležitejšia je dôvera
Liečba pomocou psa sa využíva vo všetkých oblastiach. Pôsobí na psychické, fyzické, emocionálne a rozumové schopnosti. Využíva sa aj u psychiatrických pacientov i starých ľudí. „Pes však nerobí zázraky. Je to pomocná terapia a jej hlavným zmyslom je, aby človeka motivovala.“ Pes odbúrava strach, stáva sa akýmsi mostom a na rozdiel od ľudí nerobí rozdiely. „Človek v sebe nesie určité pravidlá, k postihnutým deťom pristupuje s rešpektom.
Pokiaľ vám takéto dieťa niečo urobí, možno si to ani neuvedomíte, alebo si to necháte. Pes má však jasné pravidlá. Dieťa neskôr pochopí, že ak chce, aby bol psík pri ňom, musí sa k nemu správať dobre.“ Dôležité u terapeutických psov je najhlavnejšie, aby mal rád ľudí a vytváral si s nimi priateľský kontakt.
Na tomto základe postupne vzniká spočiatku jednoduchý, no neskôr nenahraditeľný vzťah, pomocou ktorého sa dieťa učí.
Prvé dotyky
„Liečil som mentálne postihnuté dievča, šestnásťročnú Zuzku. Nemala rozvinutý cit, nedokázala sa ľahko dotknúť, iba spôsobom silného hmatu. Postupne sa psíka naučila hladkať. Neskôr dotýkať. Dokonca sa pri psíkovi snažila aj niečo povedať, hoci inak bola ticho,“ spomína si terapeut.
Podobný príbeh bol aj u trojročného Janka. „Veľmi dobre si so psíkom rozumel. Tešil sa na neho. Nevedel dobre rozprávať. Časom začal Dariu napodobňovať. Fúkal ako ona, vyplazoval pred zrkadlom jazyk, aj sa oblizol vtedy, keď ona. Viac sa snažil. A keď spravil niečo zlé, vždy som mu povedal: Vidíš, vidíš... toto by sa určite Darii nepáčilo a on s tým prestal.“
Až k hraniciam
Mnohí sa zaujímajú o to, kam až siaha canisterapia, kde sú jej hranice a čo všetko sa dá prostredníctvom nej dokázať. „Niektorí začnú vďaka psovi rozprávať. Takisto sa dá postupne odbúrať zajakávanie. Iní zo seba dostanú žiaľ.“ Pes je však takisto iba živý tvor, ktorý vydanú energiu musí v rovnakých dávkach dobíjať. „Niekedy si ľahne a iba tak leží, potrebuje si po tom všetkom oddýchnuť, cez to všetko vidím, že táto práca má zmysel, potrebuje len veľa času, trpezlivosti a dôvery.“
BARBORA BZDUŠKOVÁ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou