Písmo:A^-|A⁺00

farár Anton Adamkovič. História ho sprevádza po celý život. Z pozbieraných čriepkov skladá históriu Už šestnásť rokov pôsobí ako farár v Zelenči. Zvíťazila zvedavosť a silný vzťah k histórii. „V obci existovala nemocnica, ale kto by povedal, že niečo také tu existovalo. Začal som pátrať a objavil som účty. Pravdepodobne tu však príliš dlho nefungovala, pretože medzitým v Trnave vyrástol špitál oproti evanjelickému domu,“ vysvetľuje vznik najnovšej monografie. Podľa neho lekárov a ošetrujúcich, ktorí pracovali v Zelenči, preložila vrchnosť do trnavského špitálu. „Ľudia si na obecnú nemocnicu nepamätali. No a mňa baví pátrať práve po takýchto zabudnutých skutočnostiach.“ Počas pátrania v histórii vyšli na povrch nezvyčajné príbehy. „Aj v našich slovenských dejinách sa odpisovalo. Donekonečna a falošne. Jeden vzal od druhého a to sa dodnes traduje.“ Keď mal prácu o Zelenči dokončenú, zrazu zapracovala náhoda. V spisoch farnosti našiel obálku s rukopisom svojho predchodcu Jána Klempa Jacovského. V zápise sa uvádza, že osemdesiatpäťročná babka Bučányová mu vyrozprávala príbeh o Begovi Bajazidovi.“ Keď boli v Zelenči Turci, ukradli malého chlapčeka, ktorý pásol dobytok. Vzali ho so sebou a pašovi sa zapáčil. Vyrastal na panovníkovom dvore a stal sa takisto veľkým pánom. Počúval, ako vonku spieva nejaký ženský hlas a melódie mu boli povedomé.“ Otrokyňa spievala slovenské ľudové piesne. Chlapec sa s ňou spriatelil a žena podľa materského znamienka spoznala, že je to jej ukradnutý syn. „Nemôžem povedať, že povesť pochádza skutočne z tejto obce, lebo podobných historiek je mnoho. Len je veľmi zaujímavé, ako je to do detailov opísané. Až to dojíma k slzám.“ Mládenec matku obdaril a dal jej slobodu. Sám sa však do rodiska už nevrátil. Niektorí historici upozorňujú farára, že takto sa história nepíše. Zakázali mu publikovať Zelenečský farár sa drží tradície, ktorú v minulosti založili kňazi. Spisuje nielen dejiny farnosti, kde pôsobí, ale oprašuje aj dávno zabudnuté udalosti v obci. O Doľanoch písal v časoch socializmu. „A to mi miestny tajomník výboru hovorí, aby nebola história príliš cirkevná. Tak som mu povedal, že škrtnime cirkev a máme dejiny vybavené. Veď predsa história každej dediny alebo mestečka vychádza z cirkvi. Bolo spoločenstvo, ktoré si spisovalo svoje udalosti, a tie zmazať nejdú,“ hovorí Anton Adamkovič. Pretože sa v minulosti postavil proti deformovaniu a ovplyvňovaniu histórie, bývalý režim zastavil vydanie knihy o obci Hradište pod Vrátnom. Farár tu istý čas pôsobil a od ľudí zozbieral materiál o živote v tejto malebnej dedinke. „Knižka vznikala začiatkom sedemdesiatych rokov. Vtedy sme dostali nariadenia z biskupstva, aby sme spísali históriu farského domu, lenže práve tu nič nebolo. A tak som sa do toho pustil, ale materiál na dlhú dobu skončil v zásuvke,“ spomína farár. Podobne skončila i história Dolian. „Prišiel som do obce. Našiel som knihu od Fándlyho, za ktorú som mu vďačný. Lenže v tejto dobe už nepostačovalo to, čo spísal. takže som sa opäť pustil do štúdia materiálov. A knižka putovala namiesto do tlače opäť za zámku. Neskôr som ju však použil ako dizertačnú prácu,“ pripomína. „Folklór mi ukazuje cestu. Rozprávam sa so starými ľuďmi, nahrávam si piesne dedkov a babiek. Oni sa pominuli, ale piesne tu ostali.“ Takto sa mu podarilo zachrániť piesne z Dolian. Ale ako dodáva, mosty pamäte sa spálili zavedením rozhlasu, televízie a internetu. „To všetko má vplyv na ľudí a ich pamäť. Kedysi si ľudia pamätali viacej. Ak by sme to dokázali spísať, mali by sme nádhernú históriu, lebo tá sa skladá z kamienkov ako mozaika. A z lokálnych vedomostí vznikajú dejiny celého národa.“ RASŤO PIOVARČI_novy_riadok_