22. okt 2007 o 0:00
Zaprášená romantika alebo posledné európske safari
Že to nebude ľahké som zistil už vo vlaku na trati Košice – Čop, keď som sa spýtal nášho horského vodcu, prečo stále ponúka cukríky ostatným členom výpravy.
Že to nebude ľahké som zistil už vo vlaku na trati Košice – Čop, keď som sa spýtal nášho horského vodcu, prečo stále ponúka cukríky ostatným členom výpravy. Jeho odpoveď znela: „Ja už vyhadzujem veci, pomaly odľahčujem, ešte nevieš do čoho ideš.“ Mal pravdu, najmä počas prvých dní pochodovania po nekonečných hrebeňoch Zakarpatskej Ukrajiny som mal sto chutí odhodiť celý 20-kilový ruksak do najbližšej rokliny.
Od socializmu k legendárnym zbojníkom
Táto najchudobnejšia ukrajinská oblasť totiž veľa možností na pohodlné cestovanie neponúka. Človek je odkázaný najmä sám na seba a na občasnú pomoc miestnych obyvateľov v riedko roztrúsených dedinkách a salašoch. Prostredie železničnej stanice v Čope však zatiaľ málo hovorilo o podmienkach, ktoré nás čakali vo vnútrozemí.
Prihraničné mestečko Čop ideálne spĺňa stereotypné predstavy o krajinách bývalého Sovietskeho zväzu - neochotní úradníci, nezmyselné čakania, formuláre a procedúry, neudržiavané budovy, na ktorých chátrajú výstavné kusy umeleckých „úletov“ socialistického realizmu.
Z gigantickej nástennej maľby na mňa mieri samopalom vojak červenej armády a hrozia zaťaté päste robotníkov, zatiaľ čo mi ľahostajná colníčka kontroluje doklady. Pod nápisom Zákaz fajčiť zakrýva akékoľvek emócie silnou vrstvou mejkapu a dymom zo zapálenej cigarety.
Cesta za dobrodružstvom
Mikrobusom sa presúvame po cestách i necestách bližšie k horám, ktorých modré oblúky sa týčia smerom ďalej na východ. Dedina, v ktorej prvú noc prespávame, sa volá Kvasy. Leží tak na jeden deň cesty peši od Hoverly - miestnej hory opradenej legendami.
Ako sme zistili neskôr, ukrajinské dedinky sa navzájom podobajú ako vajce vajcu, pričom nájsť spoločné menovatele nepredstavuje žiadny problém. Sú tu predovšetkým typické ošarpané drevenice s neodmysliteľným satelitným prijímačom na streche, ktoré obklopuje večné blato a prach.
Cez potok prechádzajú dievčatká s mašľami a vyobliekaní chlapci v lakovaných topánkach. Na ceste do kostola sa opatrne vyhýbajú „nášľapným mínam“ od všadeprítomných kráv. Popri ceste stojí autopark, takmer výlučne okupovaný tromi značkami: nákladným ZIL, džípom UAZ a konským povozom. „Zajtra sa na jednom poveziete nahor,“ hovorí náš šofér Michal.tľapkajúc nákladné auto po poprehýbanom blatníku.
„Takmer všetci ľudia z dediny pracujú ako lesní robotníci alebo pastieri, preto vidíte viac nákladných ako osobných áut,“ dodáva. Nemôže pochopiť, prečo chceme dobrovoľne stráviť takmer desať dní v okolitých horách. To, čo my považujeme za dobrodružstvo, je pre miestnych každodenná realita.
Boršč, šašlik a miestne pivo
Slušne zdravíme ľudí na ulici a pýtame sa na možnosti ubytovania. Dozvieme sa, že spať môžeme prakticky u kohokoľvek a preto sa rozhodujeme pre osamelú „bábušku“, ktorá má v chalupe predsa len najviac miesta. Obsadzujeme postele, dlážku, povalu aj slamník a ideme si vychutnať miestny kolorit do jediného „kultúrneho“ a spoločenského strediska – dedinskej krčmy. Keďže sme už pomerne dobre informovaní, po zbežnej orientácii pri bare hravo odolávame cenovému šoku. Za pár hrivien si nakombinujete ukrajinské „menu“, ktoré pozostáva z tradičného boršču a šašliku (kusy hovädzieho na ražni s chlebom – pozn. red.).
Iné jedlo nemáte šancu zohnať, čo možno zarmútilo najmä vegetariánov v našej skupine. Jedlo možno spláchnuť dvomi pivami miestnej značky Oboloň, a pre silnejšie povahy je k dispozícii aj „stogram“- výborná vodka. Celý zázrak si vychutnáte v prepočte asi za štyridsať korún.
Cigaretka po obede? Nech sa páči, škatuľka za osemdesiat halierov iste nadchne aj lakomého fajčiara.
Zbojnícka minulosť Koločavy
„Niet sa čomu čudovať, priemerný plat domácich sa pohybuje okolo stovky dolárov mesačne“, vysvetľuje náš slovenský sprievodca. Vynikajúcu kvalitu piva nám ozrejmil lokálny štamgast: „Naše pivovary kupujú Nemci a pivo varia podľa najmodernejších technológií“. Nuž, biznis pomaly dorazil aj sem, pomyslím si. Najviac je to cítiť v 30-kilometrov vzdialenej Koločave – rodisku zbojníka Nikolu Šuhaja, ktorého preslávil český spisovateľ Ivan Olbracht.
Jeho meno stále priťahuje zájazdy českých turistov a žiakov, ktorých v prepchaných karosách navigujú rovno do fiktívneho skanzenu „četnická stanice“, kde ich drzo oberú za trojnásobné ceny.
Je to zároveň jediné miesto, kde sa stretávame s nepriateľstvom miestnych, ktorí nás doslova vyhadzujú z podniku. Obávajú sa, že ich „obetiam“ vyzradíme cenové pomery vo zvyšnej časti dediny. Zbojnícku minulosť obyvatelia Koločavy nezaprú. Bývalý riaditeľ strednej školy nám ukazuje staré matriky plné cudzokrajných mien. Do tejto pohraničnej oblasti často utekali zločinci z okolitých štátov, a až neprístupné hory ich donútili usadiť sa. Niekedy zo strachu pred rukou zákona preberali priezviská tunajších rodín, do ktorých sa priženili. „Nemusíš pozerať do matrík, aby si videl ich genetický potenciál,“ oponuje mu kamarát. „Stačí sa pozrieť, aké tu máte krásne baby,“ laicky uzavrie debatu.
Objavovanie neznámeho
Náš ukrajinský výlet však nie je o túlaní sa dedinkami, ale najmä o náročnom pochode stredom nedotknutej prírody. Bežne prekonávame štrnásť hodín denne s viac ako pätnástimi stúpaniami nad päťdesiat výškových metrov.
To všetko v nadmorskej výške okolo dvetisíc metrov. Cenou za námahu sú nádherné výhľady, keďže cesty vedú takmer výlučne po holých a kamenistých hrebeňoch. Žiadna rovinka, skôr pešia „húsenková dráha“.
Tunajšie Karpaty sú iné, ani z jednej strany nedovidíte na koniec horského masívu. Napiť sa dá z každého pramienka po ceste, celková hygiena však býva kvôli teplote dosť adrenalínový zážitok. Počas jedného trojdňového presunu sme za celý čas nestretli živého tvora, iba zopár vychudnutých havranov. Strmé, zelené kopce s ryšavou trávou hocikedy pohltí hustá hmla alebo prevalcuje prudká búrka. Lesy vidíme iba z diaľky, v hlbokých údoliach. Krajina najviac pripomína „kalendárové“ obrázky Grónska či Islandu. Ticho je takmer neskutočné. Vedel by som si tu živo predstaviť budhistov ako tu hľadajú miesto pre kláštor či meditácie. Naša kolóna býva potrhaná, každý si nachádza svoje vlastné tempo. Nerozpráva, lebo šetrí dychom a pomaly postupuje. Čakáme sa len po dlhších časových úsekoch alebo za nízkej viditeľnosti.
Nezabudnuteľná cesta na „šrote“
Niekoľkokrát sa aj stratíme. Vtedy je najťažšie nájsť vnútornú motiváciu a odšliapať pár kilometrov naspäť. „Všetko je o psychike a nie kondičke,“ vraví sprievodca „V Tatrách je pomerne ľahké zabaliť to a zísť za deň do dediny a k doprave. Tu sa to jednoducho nedá.“ Postupne to zisťujeme všetci.
Sedieť vyčerpaný na studených kopcoch nepredstavuje žiadnu alternatívu, a tak krízu nakoniec prekonáva každý po svojom. Niekto konzumuje ovsené vločky, iný cukor alebo nutelu. Niekomu zasa stačí v duchu si spievať do kroku.
Civilizáciu nám pripomínajú len vlajky najrozličnejších politických strán na najvyšších kopcoch – Hoverle a Bliznici, ktoré majú pre Ukrajincov patriotický význam. Prítomnosť ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka symbolizuje robustný oceľový stĺpik s hrdým nápisom „zdolali sme“.
„Hej, bol tu pred rokom, videl som ako ho vyviezli vrtuľníkom,“ objasnil nám záhadu pastier dobytka na najbližšom salaši. O meter ďalej veje rozmerná zástava jeho politickej protivníčky Júlie Timošenkovej. Ďalšou známkou ľudskej prítomnosti sú vyjazdené pásy od nákladných áut a to aj na tých najneprístupnejších miestach. „Kam neprejde kamzík, prejde ZIL,“ okamžite vymýšľame porekadlo po dvoch jazdách na tomto neskutočnom vozidle. V chránenej rezervácii hravo valcuje menšie stromčeky, prekonáva neuveriteľné stúpania a vypúšťa tony emisií – benzín saje ako gigantická špongia. „Je to starý šrot, ani som nezaradil dvojku,“ odbíja naše ódy na auto flegmatický šofér. Jazdí pritom v metrovom blate na krkolomnej zjazdovke, ktorá pripomína rozbitý tankodrom. Ticho krútime hlavami a kontrolujeme si škrabance po vetvách a všelijakej hávedi, čo nám pri divokej jazde na korbe popadali na hlavu.
Mukačevo takmer ako New York
Je neuveriteľné, ako rýchlo dokáže niekoľko intenzívnych zážitkov a desať dní v horách, zmeniť v človeku základné civilizačné návyky. Posledný deň pobytu na Ukrajine nám mestečko Mukačevo pripadá takmer ako New York.
Pozor si musíme dávať najmä na semafory a premávku, keďže sme navyknutí chodiť krížom krážom po strede ciest. Vo vlaku sa delíme o dojmy z posledných dní. Z výletu sme nadšení, skoro všade sme stretli milých, ochotných ľudí a panenskú prírodu. Poslednému safari v Európe dávame približne osem rokov. Potom dedinskej morálke ustúpi konkurenčný boj o turistu a dreveniciam moderné hotely, ktorých základy už kde tu vyrastajú pri národných parkoch.
Z nostalgie nás do reality vracajú pašeráci, ktorí neuveriteľne drzo a rutinérsky premenili dvojhodinovú snahu slovenských colníkov na trápne divadlo. V Čiernej nad Tisou každý vyťahuje z najrozličnejších skrýš plné igelitky cigariet, alkoholu a ktovie čoho ešte. Malé trhovisko by sa uživilo! Vitaj Schengen.
MICHAL MIRONOV
FOTO: MICHAL MIRONOV
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou