Písmo:A^-|A⁺ 0

si zabudol civilné šaty, také bláznivé,“ spomína si na udalosti. Vrátil sa po ne do izby a prezliekol sa. Keď prišiel k bráne, vojak, ktorý strážil vchod, začal vulgárne nadávať. „Hovorí mi: Čo tu robíš? Vtedy už boli všetci preč, odvážali ich autobusom.“ Neustále nadával a vzal mladého kňaza do auta, ktorým vozili ministrov. Museli dobehnúť autobus, ktorý odvážal klerikov. Na každej križovatke zapli výstražné svetlá. „Šli sme naozaj veľmi rýchlo. Vtedy som sa ešte nebál, bol som silný. Nevedel som, čo všetko nám môžu urobiť,“ vysvetľuje. Sedel v strede na zadnom sedadle a strážili ho dvaja muži. Nakoniec autobus dobehli a Jozef Horvátik doň nastúpil. Smerovali do saleziánskeho kláštora vo Svätom Beňadiku. Pôvodných mníchov odtiaľto komunisti vyhnali a nasťahovali sem rehoľníkov z celého Slovenska. „Natlačili nás do veľkých izieb, kde boli iba matrace. Strážili nás, ale nebolo to až také strašné. Po čase sme už začali mať návštevy.“ Zmiatol nepriateľov V kláštore vo Svätom Beňadiku nebola pitná voda. „Prinášali sme ju na vozoch. V reverende som jazdil na koňoch,“ hovorí. Vodu chodili brať do studne. „Bol tam s nami aj jeden zmocnenec, ktorý mal štyri dievky a chcel ich vydať. A tak mu hovorím, že som rozmýšľal o ženení. Veď aj tak nemáme budúcnosť. On sa na to chytil.“ Odvtedy začali za ním chodiť dievčatá. Tento malý trik však znamenal priepustku. Na svoje divoké šaty si vylepil komunistický odznak. „V tom čase sa v Beňadiku motalo veľa tajných agentov. Bol som mladý a bláznivý, zmiatol som ich odznakom, nevedeli, čo sa deje,“ smeje sa. Nakoniec kňazom ponúkli možnosť odísť do pastorácie. Vrátiť sa do kláštora bolo nemožné. „Dostal som súhlas. Vzali nás do františkánskeho kláštora v Malackách. Sústreďovali sa tu kňazi, ktorí budú pastori. Bolo to také malé školenie.“ Práve v tomto období sa konal mierový zjazd na Velehrade. Pozháňali tam starých bojazlivých farárov z celého Slovenska. Nemal ich kto zastúpiť. Horvátika posielali do Košíc. Prišiel s rozheganým autom „Príliš mi to nevoňalo. Tak som povedal, že neviem poriadne spievať a chcem niečo bližšie. Dali mi zoznam, kde bolo Dubové pri Modre.“ Kňaz sa potešil, pretože by sa vrátil do miest, v ktorých už mal zázemie. „Ja som si vtedy myslel, že okrem Jura a okolia už život nikde nie je. Mal som tam aj kontakty a tie som chcel udržiavať.“ V Dubovom však farár bol. Nakoniec vysvitlo, že šlo o obec Dolné Dubové. Na faru ho priviezol jeho kamarát starým rozheganým autom. Farár tam nebol. „Sedel vo väzení. Počas existencie Slovenského štátu bol poslancom, dostal sedem rokov.“ Nový kňaz odslúžil prvú omšu a veriaci chceli, aby ostal v dedine. „Boli medzi nimi aj komunisti, ktorí chodili do kostola. Kariéra...“ hovorí dnes s úsmevom. Faru však ovládala gazdiná. Bývalý farár tu žil štyridsaťpäť rokov. O všetkom rozhodovala ona. „Po náboženskej stránke bol stopercentný, ale mal chyby, ako každý človek. Gazdiná dirigovala všetko, aj keď bol už vo väzení.“ Mladého kňaza nechcela vpustiť dnu. „Nevedel som, aká je situácia. Rozchýrila o mne, že som komunistický kňaz. Kostol uzamkla a kľúče si vzala.“ Ako farár spomína, ľudia sa vzbúrili. Pred farou sa zhromaždil dav a vykrikovali: Dubovania majú moc, frajla zmizne túto noc. Do obce prišli žandári, ktorí obvinili gazdinú z poburovania ľudu. „Dosť potupne ju odviezli a neskôr ju odsúdili na sedem mesiacov.“ Na fare ostal Horvátik sám, ale pomáhala mu jedna slúžka i so synom. Zanedbanú záhradu musel dať do poriadku. Týmto spôsobom absolvoval vojenskú službu. Spoločne s dedinčanmi opravili kostol i faru. „Boli v ňom zlaté hviezdy, ktoré dlhé roky nikto nečistil. Ostali čierne od dymu zo sviec,“ spomína kostolník Štefan Čapkovič. Objekty, ktoré patrili k fare, upravili na ubikácie pre mladých rehoľníkov. Vznikla tu aj kaplnka. „Začal tu rehoľný život. To bolo po uvoľnení v roku 1968. Až do príchodu vojsk.“ Vtedy náhle všetko skončilo. Žandári spoločenstvo rehoľníkov rozohnali a Horvátika preložili na faru do Kolty. Prespával v maringotkách „O rok na to mi vzali štátny súhlas a šiel som pracovať do Čiech. S robotníkmi sme upravovali moravské potoky, stavali mosty a kopali kanalizáciu. Na cirkev sa tu nevyvíjal taký tlak, ako na Slovensku.“ Ubytovali ich v plechových maringotkách. Ani v tomto období nestrácal Horvátik kontakt s cirkevným životom. „Prichádzali sem za mnou chlapci, ktorých som tajne vychovával. Chodievali sme do prírody, túlali sa po horách, kde som prednášal a poriadal sväté omše. Teda vlastne to bolo dobré,“ spomína na ťažké obdobie. Po čase sa z Čiech mohol vrátiť a zamestnal sa v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Problémy neskončili. „Nevedeli o mne, že som kňaz. Ale bolo tu opäť veľa tajných, ktorí hovorili o mne ako o nebezpečnom človeku. A došlo k problému.“ Preto pri výmene občianskych preukazov si už nedal zapísať svoje pôvodné povolanie. „To mi pomohlo. Ale vo vojenskej knižke ten zápis ostal, odtiaľ aj zistili, kto som.“ V elektrárni však mal kamaráta, ktorý ho kryl. Ostal tu pracovať až do dôchodku. RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou