A na konci bič plieska
Každý rok sa v našom meste koná niekoľko podujatí, ktoré mám rád. Jednoznačne k nim patrí aj Tradičný trnavský jarmok. Tohtoročné počasie mu príliš neprialo. Lialo, akoby mal prísť súdny deň a mňa mrzelo, že som premeškal jeho otvorenie.
20. sep 2007 o 0:00
Rád počúvam skupinu Funny Fellows, ktorej hudba zaznela v piatok spod „forhausu“ radnice.
Bol som rád, že aspoň sobota sa vydarila. Inak by som vám nemohol sprostredkovať moje zážitky. Nezistil by som napríklad, že na konci bič plieska a to veľmi ohlušujúco, že aj slimačie ulity môžu byť atraktívne vyzdobené ako veľkonočné vajíčka, že drumbľa znejúca pri uchu má veľmi príjemný zvuk, že zo spiežovcov sa dá vylúdiť krásna zvonkohra, že horský krištáľ má zaujímavý tvar, že sviečky z pravého vosku majú peknú vôňu, že modranská keramika i opracované drevené výrobky sú hladučké alebo že teplá medovina poteší chuťové poháriky.
Bolo toho oveľa viac, čo som na jarmoku ovoňal, ohmatal, ochutnal... Nie menej ma potešili stánky s ľudovými remeslami. Priznám sa, že za posledné roky ma najviac zaujíma práve táto časť jarmočniska, pretože sú to práve remeslá, ktoré priťahujú návštevníkov. Keby sa v sobotu nevydarilo počasie, nebol by tu odo mňa ani riadok. A ja by som vedel o jarmoku iba podľa nedeľného obeda pozostávajúceho z pečenej kačičky a lokší mäkkých ako bavlnka, aké vie urobiť jedine moja babička.
A to všetko zaliate burčiakom. Apropos, burčiak. Už dávno som počul, že je dobrý na „výmenu“ krvi. Vraj by mal človek vypiť toľko litrov burčiaku, koľko litrov krvi má v tele. Ako som však zistil, niektorí ľudia sú prírodným úkazom. Majú v tele aspoň desať litrov krvi.
RICHARD GREGORČlánok pokračuje pod video reklamou
