Písmo:A^-|A⁺00

ície. „Mal som desať rokov a pomáhal som pri vykopávkach. Vtedy som spoznal aj habánsku keramiku a odvtedy mi hlina keramikárske remeslo prischlo,“ vyznáva sa 84-ročný Ignác Bizmayer. Po skončení školy nastúpil práve k Landsfeldovi za učňa. Spočiatku sa venoval bežnej úžitkovej keramike – džbánkom a tanierom. No stále viac sa zaujímal aj o národopis. „V Modre v tom čase robil národopisný výskum jeden kaplán, ktorý ma na túto tematiku nalákal. Rozprával som mu o tom, ako u nás ľudia kedysi chodili v krojoch. On mi zase hovoril o nádhere výšiviek na celom Slovensku. A neskôr ma zasvätil do tajomstva výroby keramických figúrok,“ spomína majster. Svojmu remeslu zostal verný. Dodnes tvorí vo svojom ateliéri. „Vyžiť z remeselnej práce je veľmi ťažké a problémy boli odjakživa. Dnes hrozí zánik všetkých remesiel, ale ja verím, že sa zachovajú a prežujú túto dobu.“ Svojich nasledovníkov má možno vo vnukoch. I ten najmladší sa už pohráva s hlinou a snaží sa vymodelovať figúrky. „Dcéry vyštudovali tiež keramikárstvo, ale venujú sa inej oblasti. Vždy mám veľkú radosť keď ma mladí keramikári poprosia o pomoc, lebo vidím, že remeslo ešte žije.“ Kde má svoj pôvod? Do Košolnej prišli v 17. storočí habáni, ktorí sa tu usadili. Aj majster keramikár sa narodil v habánskom dvore. Dve storočia tu vznikala dovtedy na Slovensku neznáma keramika s bielou glazúrou. „U nás boli len hrnčiari, až habáni priniesli niečo nové.“ Možno i sám Ignác Bizmayer má svoj pôvod v habánskych predkoch. Nikdy však po tom intenzívne nepátral. „Moji prarodičia boli tesári a habáni patrili medzi dobrých remeselníkov. Môj dedo nikdy nehovoril o tom, či sme habáni. Ale na tom ani nezáleží.“ Poslední džbánkari odišli z Košolnej v roku 1880 a usadili sa v Modre, kde založili keramiku. Zaniknutú tradíciu v obci dnes naďalej udržuje Ignác Bizmayer, ktorý minulý utorok za svoj vzťah k hline a celoživotné dielo dostal ocenenie od Trnavského samosprávneho kraja. Je držiteľom aj Pribinovho kríža. RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou