6. sep 2007 o 0:00
Ticho ako dar
„Pozeráme televízor a mama sa zrazu opýta: Čo je stres? No skúste to posunkami vysvetliť. Navyše vo veku, keď sami netušíte o čo ide!“
„Pozeráme televízor a mama sa zrazu opýta: Čo je stres? No skúste to posunkami vysvetliť. Navyše vo veku, keď sami netušíte o čo ide!“
Kým bola Estera Sztrancsíková malá, všetko bolo v pohode. Dieťa si totiž svoju inakosť do istého veku neuvedomuje. Keď mu však začne dochádzať a naberá na rozume, zákonite porovnáva. V takmer každej kamarátskej partii sa navyše nájde dobrák, ktorý na rozdiely vďačne upozorní. „Tiež mám za tým. Vysmievali sa - má hluchých rodičov, má hluchých... Ťažko som sa s tým vyrovnávala, pýtala, prečo práve ja. Spolužiakom doma čítali rozprávky, viac sa s nimi rozprávali. Kým oni viedli vzájomné debaty o školských problémoch, ja som sa učila. Posunky.“
Skôr dospelá
Estera tvrdí, že ak dieťa vyrastá s nepočujúcimi rodičmi, dospeje skôr. Chtiac-nechtiac zodpovednosť preberá nielen sám za seba, ale tiež za nich. Konkrétne? „Keď som bola chorá. K lekárke síce mama so mnou išla, diagnózu som jej však musela odposunkovať. Alebo keď som im tlmočila filmy. Mnohé slová som ako dieťa nechápala. Keď totiž máte desať iba ťažko viete čo je stres, alebo také obyčajné české - sakra.“
Rodičia sa narodili ako počujúci
a o sluch prišli postupne. Mama údajne po zápale mozgových blán, otec potom ako sa takmer utopil. I keď ich Estera porovnáva s rovnakou láskou, vychádza to nasledovne: Mama hovorí horšie. Zrejme preto, že v rodine s dvanástimi deťmi nemali na ňu toľko času. Otec je z troch súrodencov, viac s ním komunikovali a ani teraz nemá problém. Ide kamkoľvek, vybaví čo treba. Bez zbytočného ostychu a komplexov.
V Anglicku
prišla nato, že chce pomáhať práve tejto skupine. Zistila, že sa vlastne cítia izolovaní, opustení, nepochopení. Nevedia sa „otvoriť“, povedať čo prežívajú vo vnútri. Preto keď sa po deviatich rokoch vrátila späť, na Slovensko, začala pracovať ako dobrovoľníčka. V súčasnosti je Estera Sztrancsíková sociálnou poradkyňou, tlmočníčkou, redaktorkou a projektovou manažérkou. V súvislosti s prácou hovorí: „Napísala som gratulačnú esemesku mladej dievčine, keď mi oznámila, že ukončila školu. Na záver som pridala - objímam ťa. Sekundy a mobil zapípal. Vraj čo znamená objímam ťa...! Mladí sa v špeciálnych školách síce naučia čítať, či však textu aj rozumejú zostáva otázne.
Najväčšou chybou je, keď sa nepočujúceho opýtate či rozumie. Samozrejme, že prikývne. Keď však žiadate aby povedal význam zvládne to len máloktorý.
Posunky a tlmočenie
Hovoria, že naučiť sa posunkovú reč nie je ťažké. Ide o hru s prstami, akési štrikovanie rukami. „Najlepšie, ak tento jazyk učí nepočujúci. Prirovnám. Je predsa rozdiel ak vás angličtinu driľuje originál Angličan než Slovák.“
Tlmočiť od slova do slova sa nedá. Rovnako ako dodržať slovosled. Dôvod je prostý. „Chcem aby nepočujúci obsah nielen pochopili ale aby ho tiež porozumeli. Používam preto synonymá či opisy“. A čo ide najľahšie?
„Dejepis a história. Na rozdiel od abstraktných pojmov majú totiž dej“.
Ticho ako dar
Podľa Estery bola kedysi hanba, keď ľudia na ulici štrikovali rukami. Dnes nič bombastické ak do „normálnej“ triedy chodí takto postihnutý žiak. „Spomínam si, ako básničku ku Dňu matiek recitoval nepočujúci. Zdraví spolužiaci ju rodičom posunkovali. Úžasné!.“ Na otázku ako sa s odstupom rokov pozerá na fakt, za ktorý sa ako dieťa hanbila hovorí: „ Jednoznačne ma to posunulo. Skúsenosti zo sveta nepočujúcich mám odžité na vlastnej koži. Dnes som na svojich rodičov hrdá. To ticho je vlastne pre mňa dar“.
Dana Uhrinová
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou