Písmo:A^-|A⁺ 0

aložil horolezecký oddiel, ale bez prestávky po celých päťdesiat rokov mu aj predsedal. „Sú v tom celkom isto horské gény po starom otcovi pochádzajúcom spod Roháčov i starej mame, rodáčke z Tirolska. Ako 8 – 9 ročný chlapec som s otcom začal chodiť do Smoleníc, kde ma zaviedol na vtedy prakticky horolezecky panenskú Havraniu skalu, Ostrý Kameň a Záruby. Keď som vo Vysokých Tatrách roku 1940 uvidel ozajstných bolo definitívne rozhodnuté. Bez skúseností, bez výstroja, bez partnerov som zliezol Kriváň, Veľkú Vysokú a Satana.“ Tak spomína na svoje športové začiatky „otec“ trnavského horolezectva. Prvým horolezeckým šlabikárom bola nemecká príručka, našťastie z množstvom kreslených obrázkov. Čo nebolo jasné, to sa domyslelo. Partia mladých Trnavčanov na čele s Nemešom v roku 1943 robila v Tatrách prvé túry a dokonca trnavský prvovýstup vlastným variantom v severnej stene Štrbského štítu.. „Liezli sme na takých nováčikov, akými sme boli, neobyčajne rýchlo. Tá naša učebnica vychádzala totiž z alpského štýlu – málo sa istilo, rýchlo sa liezlo a keďže sme zozačiatku nemali s čím porovnávať, tak sme si takýto štýl osvojili a už nám to zostalo.“ Našťastie, že sa stalo práve tak! Alpským štýlom totiž pokračoval potom v Trnave celý horolezecký život. Až sa niekedy bude písať zlatá kniha trnavského športu, treba do nej zapísať dátum 10. november 1946. V ten deň bol totiž v Trnave založený pri okresnom klube slovenských turistov a lyžiarov horolezecký oddiel. Prvé túry sa robili podľa rád skúseného tatranského horského vodcu Jána Počúvaja, postupne však agilní Trnavčania nadviazali spoluprácu s poprednými horolezcami. „Najviac sme si však hodnotili pomoc Arna Puškáša, ktorý chodil medzi nás do Trnavy a zúčastňoval sa aj našich cvičení na Havranici. Za ,odmenu‘ sme ho potom v Trnave oženili.“ Dostať sa kdesi von, čo i len na nejaké štvortisícovky bolo v tej dobe problematické a keď už sa to dalo, „sme už na vrcholový šport nemali“, dodáva k charakteristike horolezeckých pomerov Nemeš. Namiesto stenového lezenia nastúpila vysokohorská turistika. A popri nej zapôsobil ďalší rodinný gén, hudobný, zdedený po matke. Horolezecké aktivity však pretrvávajú a „ak zdravie vydrží“, zaklína Eugen Nemeš, „tak na tú moju deväťdesiatku naozaj na Gerlach vystúpim“. Edo Krištofovič

Článok pokračuje pod video reklamou