9. aug 2007 o 0:00
Základom orlej školy je naučiť sa prežiť
Leoš Prešinský sa venuje nakrúcaniu dokumentárnych filmov. Naplno je zžitý s prírodou nielen v okolí Piešťan, ale celého Slovenska. Pri potulkách po horách s kamerou sa mu podarilo zachyť i najväčšie tajomstvá, ktoré príroda ukrýva.
Príroda na filmovom páse
Od malička žil v prírode. Vyrastal na Kolibe, v mestskej časti Bratislavy, ktorá je súčasťou Malých Karpát. Celé dni trávil v lesoch a horách. A keďže v blízkosti jeho domova boli filmové ateliéry, rýchlo k nim pričuchol.
„Už ako malý chlapec som cítil vôňu celuloidu a filmového pásu. Tieto veci sa mi úplne prirodzene spájali s prírodou. Vyrastal som zároveň s nimi,“
hovorí filmár a ochranca orlov Leoš Prešinský, ktorý dnes žije v Piešťanoch. To, že jeho kroky neviedli k nakrúcaniu umeleckých filmov, ale dokumentov, spôsobila najmä príroda Malých Karpát. „Príčinou bola moja turistická nátura. Podnikol som množstvo výletov do krajiny. Naučil som sa na prírodu hľadieť a objavovať rozmanitosť živočíšnej ríše,“ vysvetľuje. Podnety však prišli aj od tvorcov slovenského dokumentárneho filmu. V tom čase bol jeho filmárskym idolom Jindro Vlach. „Už v detstve sa stal mojím vzorom. Vtedy mi bolo jasné, že filmovanie živej prírody je práca, ktorej sa chcem venovať.“ Podľa dokumentaristu je v súčasnosti filmová tvorba prostriedkom, vďaka ktorému sa dá príroda chrániť. „O tom, že ju človek nezdevastuje, nepochybujem. Verím, že sme našimi silami schopní zachrániť planétu i prírodu. Čím viac síl na to vynaložíme, tým viac si ju budeme vážiť a oceňovať jej krásy, pestrosť a bohatstvo. A tieto hodnoty budú neustále narastať,“ pripomína filmár. Počas potuliek s filmovou kamerou sa mu podarilo zachytiť množstvo tajomstiev, ktoré príroda odhalí len zriedkakedy. „Nakrútil som zvláštne správanie orlov, ktoré doteraz nepoznali ani biológovia,“ nezabúda sa pochváliť svojimi úspechmi. Napríklad sa mu podarilo nakrútiť doteraz nepoznané správanie aj u orlov královských. Bolo to vtedy, keď videl a nafilmoval, ako sa orly navzájom kŕmia a delia o korisť. „Je zaujímavé, že majú takúto silu a schopnosť pomáhať si navzájom. To sa prejavuje práve v tom, že samica kŕmi samca a delí sa s ním o potravu,“ poodhaľuje nezvyčajný svet prírody. Iné tajomstvá sa vynárajú postupne. Človek, ktorý chodí často do lesa, objaví pri každej návšteve niečo nové. „Držím sa toho, že filmy skladám len zo záberov natočených v divej prírode. Iba to, čo sa skutočne udialo. Nič nie je hrané s cvičenými jedincami. V tom spočíva unikátnosť a jedinečnost môjho dokumentu.“ Svojou prácou sa snaží ochraňovať prírodu a jej rozmanitosť. Každým metrom filmového pásu hovorí o jej hodnotách. „Vo filmovom projekte Orol kráľovský som upozornil na to, že na Slovensku takýto druh žije, a to i v našom regióne. Dôležité je, aby tu vznikla nejaká forma ochrany a rezervácie,“ odkazuje filmár. V súčasnosti pracuje na dokumente o krásach a vzácnostiach rieky Moravy v rámci projektu Rieka bez hraníc.
Všetko pre záchranu orla kráľovského
Okrem filmovej tvorby sa Leoš Prešinský venuje ochrane dravcov a pôsobí v organizácii Ochrana dravcov na Slovensku.
„Piešťanský región je z európskeho hľadiska výnimočný. Je vzácnosťou, že tu máme medzinárodné kúpele. V okolí Piešťan je ale aj najhustejšie osídlenie orla kráľovského v Európe,“ upozorňuje ochranár. Považský Inovec však zatiaľ za chránené vtáčie územie vyhlásený nebol. Podľa Prešinského sú dôvodom najmä podnikateľské záujmy . Prednosť majú, bohužiaľ, hospodárské záujmy a nie krása a bohatstvo živočíšnej ríše. „Pritom máme takúto vzácnosť. Žiadny Nemec alebo Angličan nemôže vo svojej krajine pozorovať orla královského, ako loví alebo poletuje v povetrí, pretože ich krajina je už zničená – práve bezuzdným uprednostňovaním hosporárskych záujmov človeka. Náš región, bohatstvo a pestrosť jeho prírody zrejme ocenia až budúce generácie ,“ podotkne. Na Slovensku žije len päťdesiat párov tohoto vzácneho druhu. Často je ich vidieť loviť a krúžiť nad slovenskými nížinami. „Stačí sa pozornejšie zadívať. Aj diaľnice a cesty prvej triedy sú oblasti, kde lietajú .“
Bez orlej školy to nejde
Mláďatá sa liahnu v polovici jari, koncom apríla a začiatkom mája. Od júla, keď deťom začínajú letné prázdniny, nastupujú mladé orlíčatá do orlej školy.
„Nesadajú si však do školských lavíc. Majú svoje teritórium, v ktorom sa pohybujú. Rodičia ich učia loviť korisť, lietať, vyberať si správny konár,“ vysvetľuje. Orlie mláďa, ktoré sa zraní a stratí schopnost lietať, zvyčajne usmrtia líšky alebo túlavé psy. Základom školy je naučiť sa prežiť. Len silné jedince dokážu odolať nástrahám, ktoré na nich príroda pripravila. Výučba sa končí v zime, keď orly z teritória svojich rodičov odlietajú nájsť si vlastné územie. Hniezda si stavajú na najvyšších bodoch stromu. Aby sa neusadili v miestach, kde už sídli iný pár orlov, používajú biele poznávacie sfarbenie na krídlach. „A pravidelne aspoň raz denne preletia svojím územím, aby upozornili ostatných, že patrí im.“ Aj jedince, ktoré sa rozhodli vrátiť k rodičom, sú neželanými návštevníkmi. Orly majú od prírody dané, že žijú v pároch. Až keď jeden z páru uhynie, začne si druhý člen páru hľadať partnera. „Orly sa dožívajú vysokého veku. Staršie jedince majú na hlavách žltú korunu.“ Tá ich robí kráľmi neba a všetkého vtáctva. „Dnes však smrť orlov spôsobujú aj elektrické drôty, ktoré im pripomínajú konáre vyschnutých stromov.“ Orol naň zasadne, a ak sa krídlami dotkne drôtov, zabijú ho. Tento vták je najohrozenejším orlom Európy a jeho smrť nie je stratou len pre prírodu, ale aj pre človeka. Ten je pre neho jedinou hrozbou, pretože vo voľnej prírode nemá prirodzených nepriateľov. V Európe v súčasnosti žije približne 500 párov.
Rasťo Piovarči
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou