Písmo:A^-|A⁺00

apríklad aj malá opica makaku. Spoločne tiež vyliečili niekoľko labutí a spod oplotenia dokonca vyslobodili tiež tristo kilového jeleňa. „Emka má rada spoločnosť,“ hovoria o zachránenej samici pštrosa Janka a Tibor z Ratnoviec. Šnajdarovci sa jej ujali krátko potom, ako zo záhrady utiekla svojmu pôvodnému majiteľovi a niekoľko dní sa túlala v okolí obce Voderady. „Neutekala pred nami, nechala sa pohladkať aj napojiť vodou. Vyhladovaná určite nebola, všade naokolo bolo dosť trávy. Najhoršie ju bolo dostať do auta, toho sa bojí. Asi by sme ju len ťažko naháňali, pštrosy pri behu dosiahnu rýchlosť až šesťdesiat kilometrov za hodinu.“ Pôvodný majiteľ sa s Emkou prišiel do Ratnoviec, kde pštrosica našla svoj dočasný domov, už len rozlúčiť. Prečo si ju nevzal späť, však nevysvetlil. Manželia, ktorí sa liečeniu zvierat venujú už niekoľko rokov, nevylučujú ani možnosť, že by Ema ostala u nich. „Majiteľ by bol najradšej, ak by sa dostala medzi svojich do zoologickej záhrady v Bojniciach. Tu však pštrosy nepovažujú za atraktívne zvieratá na pozeranie. Ale nechceme, aby skončila ako delikatesa na niečom tanieri,“ vysvetľuje Tibor, podľa ktorého existuje veľa fariem, kde pštrosy chovajú len pre mäso. Nový domov by preto Emke najradšej našli v záhrade s veľkým výbehom. „Nechceme mať u nás doma zoologickú záhradu. Ema je zdravá, môže žiť aj na inom mieste. Je to stádové zviera, u nás by jej bolo smutno,“ tvrdia manželia. Veď aj u nich doma sa najradšej zdržuje pri dvoch vlčiakoch, ktorých majú manželia vo voliére. Pomohli opici, jeleňovi aj zraneným labutiam „Nechodíme po prírode preto, aby sme hľadali zranené zvieratá, skôr sa na nás obrátia ľudia, ktorí ich k nám prinesú,“ vysvetľujú manželia. Väčšinou ide o zvieratá z okolia. Pomohli u labutiam, čajkám, sovám či sokolom, bocianovi a niekoľkým myšiakom. Opatrovali ich aj v kuchyni. „Jednu labuť nám priviezli až z Bolerázskej priehrady. Keď sme ju vypustili naspäť, chalupári nám na Vianoce poslali pozdrav, že už spolu s ostatnými odletela do teplých krajín. Nesmierne nás to potešilo,“ vyznáva sa Janka. So svojím manželom zvieratkám najprv pomáhala v Slobode zvierat. „Keď tam však ľudia začali nosiť aj iné zvieratá ako len mačky a psov, presťahovali sme sa na vidiek a založili si kvázi akúsi pohotovosť. Pomáhajú nám však veterinári,“ hovoria Šnajderovci svorne. Približne polovicu zo zvierat po pobyte u nich vypustili naspäť do voľnej prírody. Niektoré z nich našli domov i v zoologickej záhrade. „Starali sme sa o malú opičku makaku, ktorú odchytili v piešťanskom parku. Podľa neoficiálnej informácie ju doniesli arabskému kúpeľnému klientovi. Ušla mu. Problém bol v tom, že makaku je medzinárodne chránené zviera. Bol bez papierov, a každý preto dával od neho ruky preč. Nakoniec sa nám podarilo presvedčiť ľudí zo Zoo v Spišskej Novej Vsi, ktorí pre ňu vybavili papiere. Dnes má už dvojročné mláďa,“ spomínajú si na jednu zo svojich zvereňkýn. Neváhali pomôcť ani jeleňovi, ktorý sa parohmi zaplietol do pletiva. „Bol to boj,“ hovoria o tristokilovom jeleňovi dnes už s úsmevom. „Keďže sme mali narkotizačnú pušku v oprave, museli sme ho uspať len pomocou injekcií. Keď sa nám ho podarilo vyslobodiť, radšej sme odtiaľ utiekli. Asi by len ťažko pochopil, že sme mu chceli pomôcť. Mierumilovný veru nebol,“ smejú sa. Deti sa zvierat stále boja Leguán Eggo, ktorého sa ujali jedny Vianoce, patrí spolu s dvomi kocúrmi a dvomi psami k riadnym členom rodiny Šnajdarovcov. „Normálne s nami komunikuje, keď mu zatvoríme dvere, dožaduje sa, aby sme mu ich naspäť otvorili,“ hovoria o jeho povahe manželia. „Každé zviera chce s vami komunikovať, Eggo nie je žiadna výnimka. Vzťah k zvieratám sa dá určite vypestovať. Malo by sa začať už v školách, miesto prezerania obrázkov by deti mali chodiť do prírody. Zvierat by sa potom zbytočne nebáli. Veľakrát ich totiž zabijú len zo strachu. Začína to už u detí v škôlke strachom z pavúkom. Nevedia, že pavúk je vlastne užitočný, tým, že lapí muchy,“ konštatujú a priznávajú, že niekedy je im aj ľúto, ak po vyliečení svojich zverencov opäť vypúšťajú do prírody. „Na jar sme vypúšťali víra, ktorý bol u nás takmer rok. Bol to už taký rodinný maznák, ani odletieť od nás nechcel. Na druhej strane však nepripustíme, aby sme sa len pre našu radosť na neho dívali spoza mreží. My totiž nemáme radi zvieratá v klietke,“ dodávajú. Lenka Juríková

Článok pokračuje pod video reklamou