Písmo:A^-|A⁺ 0

äťdesiatročný Vojtech Anderle z Piešťan. „Stáli sme nastúpení v pozore a veliteľ sa nás spýtal, kto sa bojí. Vystúpil len jeden chlapík. A s ním sa to odvtedy tiahlo, “ spomína bývalý pomocník guľometného strelca Vojtech Anderle. Ostatní odišli bojovať do oblasti Urmína, do dnešných Mojmíroviec. Prvý deň tesne pri hraniciach vojaci ležali na zemi s puškami. Až po prebdenej noci začali s hĺbením zákopov. „K vojsku som narukoval ešte než vypukla Malá vojna . Dobre som sa zapísal, preto ma na hraniciach zavolali do veliteľskej kancelárie. Tam sa ma spýtali, či nemám strach,“ vracia sa Anderle do minulosti. Vyslali ho ako posla do vzdialeného tábora s tajnou správou. Vyfasoval pušku a malú osobnú zbraň. Pre istotu obidve naostro nabité. „Na cestu som vyrazil v noci a so sebou som si vzal mapu. Smeroval som do Veľkej doliny.“ Prišiel ku kultúrnemu domu, kde v tom čase prebiehal akýsi večierok. Za rozsvietenými oknami sedeli chlapi a popíjali. „Bál som sa. Navyše sa ku mne zbehli všetci psi z dediny a nahlas štekali. Začal som bodákom krútiť okolo seba a niekoľkých som aj zasiahol. Zakňučali a utiekli.“ Potichu sa dostal ku škole, kde sídlil štáb. Tam ho zdravil neznámy muž. „Oslovil ma menom. Nepoznal som ho.“ Nakoniec vysvitlo, že je z Ratnoviec pri Piešťanoch. Z dediny odišiel na štúdia a už s a tam nevrátil. „S jeho súrodencami som bol kamarát, ale tento človek mi bol neznámy.“ Odovzdal mu obálku s inštrukciami a odišiel na osamotený majer. Tu sa skrývali vojaci. „V tme niekto skríkol stoj! Predstavil som sa.“ Vojak sa pýtal na heslo. „Povedal som mu, že práve heslo nesiem ich veliteľovi. Tak žiadal staré.“ Bratislava a bodák. Tieto dve slová stačili na to, aby ho pustili k veliteľovi. „Odovzdal som mu správu a on okamžite vyhlásil poplach.. Mňa poslali do postele, pretože som bol po dlhej ceste vyčerpaný.“ Vojaci ostali po celú noc v bojovej pohotovosti, pretože očakávali útok. „K boju však nedošlo. Vrátil som sa späť do nášho tábora a veliteľ mi prisľúbil, že ako prvý dostanem priepustku. A tak som bol na Veľkú noc doma v Piešťanoch.“ Po čase vypovedalo Nemecko vojnu Rusku. Vojaci sa museli dostaviť na doplňovacie veliteľstvá. „Chcel som tam začať aj pracovať, ale nedovolili mi, napriek tomu, že tam bolo roboty vyše hlavy.“ Na ďalší deň už odchádzali na východný front. „Keď ma prepúšťali domov, nemohol som už chodiť. V zákopoch som prechladol a noha mi opuchla.“ V bolestiach ho nakoniec vzali do nákladného auta roľníci. Vtom čase končila žatva. Za dva dni sa dostali do Bardejova, potom ich prevelili do Trenčína. „Tu som dostal chuť maškrtiť. Zháňal som sa po nejakej sladkosti. Vtedy ma oslovil jeden známy z Piešťan – Béla si to ty?“ Kamaráti totiž Vojtecha prezývali Bélom. „Nebol si istý, či som to ja, pretože som na fronte schudol v tvári. Zoslabol som.“ Počas rozhovoru sa k nim blížil poručík. Upozornil Vojtecha, aby si odopol remene z pliec. „Nemal som žiadnu silu, musel mi ich dať dolu kamarát. My sme na fronte nemali žiadny povoz, všetko sme nosili na chrbte a remence sa mi tam otlačili.“ Po návrate z frontu pracoval v Bratislave na doplňovacom veliteľstve. „Viedli sme evidenciu mužstva, vtedy tam bolo veľmi veľa práce. Tak som poprosil veliteľa, aby som mohol v úrade prespávať.“ Kanceláriu, v ktorej vypočúvali ľudí, preto prerobil na spálňu. Vedľa postele boli odsunuté vyšetrovacie stoly. „Veliteľ mal troch dôstojníkov a zástupcu, ak niečo potreboval, oslovil ich.“ Vojna sa priostrovala, hrozila mobilizácia. „Veliteľ nás zamkol v miestnosti, kde sme pracovali a každú hodinu chodil za nami, či niečo nepotrebujeme. Tak tajná bola naša činnosť.“ Vojaci, ktorí boli v Čechách nevedeli, kam majú ísť, preto im vyrábali náhradné vojenské knižky. „Boli veľmi jednoduché. Preložili sme papier na polovicu a opečiatkovali. V tom čase som denne spal štyri hodiny.“ Povinnosťou Vojetcha Anderleho bolo dávať pokyny a prácu úradníkom na rannej, popoludňajšej i večernej zmene. „Do postele som sa dostal okolo polnoci, o štvrtej už som stál na nohách.“ Na konci vojny odchádzal do civilu. Vtedy mu veliteľ prisľúbil, že ak vydrží v armáde, povýšia ho na dôstojníka a preložia do zálohy. „Odmietol som. Táto práca ma bavila, ale v tých časoch bolo povolanie dôstojníka veľmi náročné. Viedol by som kočovný život. Mohli ma kedykoľvek preložiť a mne prirástli Piešťany k srdcu.“ Okrem toho chcel opäť obnoviť obchodnícku činnosť, tak ako pred vojnou. Všetko však ostalo len v myšlienkach, pretože vojna pokračovala. Potom zas prišiel režim, ktorý obchodníkom neprial... Rasťo Piovarči foto: autor

Článok pokračuje pod video reklamou