26. júl 2007 o 0:00
Putovali so svojim osudom do neznámej stanice
„Dovtedy sme nevedeli, čo je Osvienčim. Netušili sme, že to nie je niečo dobré. Spočiatku sme ozaj žili v predstave, že tam ideme na prácu. Až potom prišli prvé signály a uvedomili sme si že je to miesto na vykynoženie ľudí,“ spomína si vo filmovom dokume
nte Alexander Bachnár, ktorý prežil holokaust.
„Neviete si ani predstaviť, aká bola situácia, keď na železničnú stanicu v Novákoch prišiel prázdny nákladný vlak,“ dodáva. Dokument bol súčasťou putovnej výstavy s názvom Projekt Vagón. Dva dobytčie vagóny, ktoré od marca putujú z Popradu po Slovensku, sa minulý pondelok zastavili aj na železničnej stanici v Trnave. V podobných putovali pred 65 rokmi ľudia i deti s neľahkým osudom do cieľovej stanice, ktorá im bola neznáma. „Väčšinou ňou bola smrť,“ skonštatoval riaditeľ múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev. Práve u neho vznikla myšlienka na jej usporiadanie. „Ľudia, ktorí cestovali vo vagónoch, v nich boli zavretí celý deň. Mali desať litrov vody a dokonca v roku 1945, keď bola druhá vlna deportácií cestovali často až 14 dní do Terezína. Samotná preprava bola veľmi drastická,“ dodal.
Vagóny sa pôvodne používali na prepravu hovädzieho dobytka. V roku 1942 sa však rozhodlo, že sa v nich budú prepravovať ľudia do koncentračných táborov. V každom vagóne sa nachádzali dve vedrá. Jedno bolo naplnené vodou, druhé slúžilo na hygienické potreby. Na výstave bolo možné vidieť aj mnoho symbolických fotografií ľudí, ktorých deportovali z územia Slovenska. „Boli to ľudia, ktorí mali svoje rodiny a prišli o nich. Nachádzali sa medzi nimi mladé dievčatá, ktoré sa nikdy nemohli stať matkami alebo matky, ktoré svoje deti už nikdy v živote nevideli,“ vysvetlil lektor Boris Vigaš.
Deportáciám na Slovensku prechádzala arizácia, čo bolo zhabanie židovských podnikov a ich prerozdelenie medzi ostatných vlastníkov, prípadne ich likvidácia. V septembri v roku 1941 ich dokonca vyčlenili zo zákona prijatím židovského kódexu. „Išlo o 270 paragrafov, ktoré boli namierené proti slovenským Židom. Zakazovali im pracovať v štátnej správe, nemohli byť lekármi, úradníkmi, ani učiteľmi.“ Niektoré boli doslova absurdné. Slovenskí Židia totiž nemohli vlastniť fotoaparáty, ďalekohľady, gramoplatne so slovenskými národnými piesňami. Nemohli riadiť slovenský dopravný prostriedok a nemohli mať dokonca ani povolenie loviť ryby.
„Úplne ich vyčlenili zo spoločnosti. Potom, ako ich zbavili majetku, na Slovensku vznikla vrstva ľudí, ktorí boli ekonomicky neproduktívni. Ešte pred samotnými deportáciami sústredili slovenských Židov aj Rómov v pracovných táboroch. Pracovali v armáde bez zbrane.“ Išlo o pracovné jednotky, ktoré vykonávali ťažkú zákopovú prácu pre potreby slovenskej armády.
V roku 1942 sa rozhodlo, že ich odsťahujú do koncentračných táborov najmä na územie okupovaného Poľska. Prvý vlak s takýmito vagónmi opustil Slovensko 25. marca, kedy z Popradu odišlo 1000 mladých slovenských žien. „Po dvoch dňoch zastavil v koncentračnom tábore Osvienčim, kam ich došlo 999. Jedna z nich neprežila, zahynula po ceste.“ Pravé peklo čakalo na ľudí v momente, kedy vystúpili z vagónov. Nastala selekcia, pri ktorej ľudí posielali na pravú a ľavú stranu. Jedni išli priamo do plynových komôr, ktoré boli najmä v koncentračnom tábore Osvienčim. „Vraždilo sa cyklónom B - plynom, ktorý zabíjal ľudí do 15 minút. Mŕtve telá sa spaľovali neskôr v plynových peciach.“ Stávalo sa, že do koncentračného tábora prišli aj tehotné ženy. „Čo bolo obludné, nechali ich porodiť a ženu aj novonarodené dieťa zabili vražednou injekciou do srdca. Väčšinou do komôr hneď po príchode posielali ženy, deti a starších ľudí. Teda tých, s ktorými rátali, že nezvládnu ťažkú manuálnu fyzickú prácu.“ Margita Schwalbová si v dokumente spomína takto: „Bol január alebo február. Všetky ženy sa vyzliekli donaha a ich šaty išli na dezinfekciu. Celý deň pobehovali nahé pred esesákmi v tábore. Medzi tým sa robila aj selekcia a večer dostali šaty späť. Samozrejme nie svoje, to sa ani nedalo a k tomu boli plné vší.“ V koncentračnom tábore stretla aj dievča z Bratislavy s menom Lia. Svoj odpor alebo beznádej vyjadrovala zvláštnym spôsobom a to tak, že prestala jesť. „Priniesli nám ju vo veľmi zúboženom stave. Nevzdávala som sa a stále som ju kŕmila až ju raz vybrali do plynu. Vznikla u mňa výčitka, prečo som jej chránila život, keď bude splynovaná. Vtedy ich odvážali sanitné autá. Ráno sa rozdávala káva a keď malo prísť, nasypala som jej toľko fanodormu, že keď Liu nakladali do auta, už bola v bezvedomí.“
Deportácie pokračovali aj v roku 1944, kedy slovenských Židov i Rómov sústreďovali v seredskom tábore. Odtiaľ odišlo 12 transportov do Osvienčimu a jeden do Terezína. Pozoruhodný bol aj osud dvoch ľudí, ktorým sa podaril útek z koncentračného tábora. Išlo o Alfreda Wetzlera a Waltera Rozenberga, ktorým sa útek podaril v apríli 1944. V tábore pracovali ako pisári. Do rúk sa im dostali dokumenty o skutočnom živote v tábore. Tie ukryli v priestore tábora a neskôr sa skryli aj sami vo vopred pripravenej vyhĺbenej jame. Potom, ako po troch dňoch po nich zrušili pátranie, sa dostali na Slovensko a svoje svedectvo vyrozprávali svetu. Trnava bola v poradí sedemnástym mestom, kde sa vagóny s tragédiami holokaustu zastavili. Do Trnavského kraja príde ešte raz, a to v októbri, kedy sa zastaví v Seredi.
Petra Nagyová
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
