Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

retože na Katarínke je v posledných týždňoch poriadne rušno. Začiatkom júla sa neďaleko zrúcaniny opäť usídlili Katarínkovia, ktorí si tu vytvorili vlastné táborisko. Hoci im uplynulý týždeň počasie veľmi nežičilo, neleňošili. Kým hlavná gazdinka s pomocníčkami pripravovala pre „hladošov“ šošovicovú polievku a vynikajúci makový koláč, ostatní pilne pracovali na zrúcanine. Keby ste sa Katarínkov náhodou opýtali, koľko je hodín, potmehúdky sa usmejú a odpovedia: „O sedem osem.“ Milan Toman, ktorého všetci oslovujú Melleus vysvetľuje: „Na začiatku družiny sme zobrali ľudom hodiny aj mobilné telefóny. Sadli sme si k ohnisku a stanovili sme si konštantný čas. Veľmi rýchlo si zvykli. Keď sa niekto opýta, koľko je hodín, povedia vám o sedem osem a všetci sa smejú. Je im to jedno.“ Podobne sú na tom mladí ľudia, ktorí žijú ako mnísi v 17. storočí, aj s dňami. Márne by ste sa ich pýtali, či je pondelok alebo streda. Pri našej návšteve mali práve Deň hovädzieho dobytka. „Pred chvíľou sme mali desiatu a dobrodružníčky nám priniesli slamu a trvanlivé mlieko,“ smeje sa Melleus. „Každé ráno si vylosujeme jeden deň, môže to byť aj sviatok. Včera sme oslavovali Deň žien. Naše devy sme kŕmili, vyznávali sme im lásku a starali sme sa o nich.“ Dievčatá vzápätí prikyvujú. „Aspoň trošku sa výnimočne chlapci snažili. Doniesli nám jedlo, umývali po nás riady a dokonca sme dostali aj kvetinky,“ pochvaľujú si. Vzorom Katarínkov je sv. František z Assisi. Po tom, ako ráno vstávajú so slnkom, si dajú raňajky a nasledujú ranné chvály na lúke. „Dnes sme si vyberali zápalky zo škatuliek. Jedna bola červená a druhá zelená. Ten, kto si vytiahol červenú, bude celý deň hovoriť susedovi niečo pekné a chváliť ho. Zelená znamená, že mu bude pomáhať.“ To všetko však závisí od kreativity kláštorníkov. Akonáhle sú všetky bruchá sýte, Katarínkovia si vezmú svoje náradia a odchádzajú pracovať „na panské“ k zrúcanine kláštora. Priestor je vyčistený od akejkoľvek buriny a náletových krovín. Pred dvoma rokmi, kedy sme ich navštívili naposledy, Katarínkovia pracovali v takmer tridsať metrovej výške na veži. „Odvtedy sme sa presunuli k východnému múru, kde sa urobila polovica klenby a zašpárovali sa okenné oblúky. Dnes chceme začať s rozoberaním koruny. Potom ju opäť zamurujeme a hore vysadíme trávu, aby sa ďalej nerozpadávala,“ ukazuje Melleus. Už len pri chvíľkovom pozorovaní vidieť, o akú o mravenčiu prácu tu ide. „Naše devy a junáci používajú všetko murárske náčinie, ktoré sa dá. Majú špachtle, špárovačky, kladivá. Nechýba nám tu malta a pracujeme aj s klasickým vápnom.“ Miešačku má už niekoľko rokov na starosti Valérius. „Nie som tu na dva týždne, ale vždy ne celé leto. Som tu od búračky po stavačku. Kvôli Katarínke som schopný dať v práci aj výpoveď,“ hovorí. Je to taký klenot. Cieľom nie je ani tak kláštor zrekonštruovať, ako ho zakonzervovať, aby sa ďalej nerozpadával. „V podstate veľmi nevieme, ako kláštor pôvodne vyzeral. Na rekonštrukciu ani nie sú peniaze. Maximálne môžeme čerpať z grantov, na ktoré musíme stále vypisovať projekty. Z európskych fondov čerpať nemôžeme, pretože nie sme vlastníkmi. S určením vlastníkov je to problematické a preto sa to nedá od nikoho získať ani prenajať. Jediná vec, ktorá sa tu ešte plánuje, je urobiť vyhliadkovú vežu na Trnavu.“ Na zrúcanine je ešte minimálne desať rokov roboty. Letícia, Izolda, Spartakus, Learis, Titus, Trajan alebo Lanea a Aramis. Ide o klasické, stredoveké i antické mená, ktorými sa Katarínkovia navzájom oslovujú. Všetkých spája jedno – smiech a lásku ku Katarínke. Lanea prišla zo Senice a v tábore je prvýkrát. „Dozvedela som sa o ňom od kamarátky a zaujalo ma to. Páčia sa mi tu všetko - ľudia, jedlo, prostredie i práca. Demolujeme a ničíme, baví ma to,“ smeje sa. Slavo z Prešova, ktorému inak hovoria Spartakus, prišiel tiež vďaka známemu. „On je Katarínkou doslova posadnutý,“ tvrdí. Mladej študentke z Trenčína tiež vyhovuje spôsob, akým sa v tábore žije. „Je jedinečný a je zvláštny svojou históriou. S niečím podobným som sa nestretla. Žijeme tu bez akýchkoľvek výdobytkov civilizácie v súlade s prírodou. Nemáme pojem o čase a v noci si svietime baterkami a lampášmi. Doobeda sa človek aj narobí, ale poobede je to o niečom úplne inom,“ vraví. Ide najmä o zmenu spôsobu života. V lese žijú v stanoch, bez vody a elektriky. Majú svoju prírodnú sprchu, chladničku i toaletu. „Tým, že tu máme málo vody, sa niektorí ani nesprchujú. Všetci voniame rovnako. Našťastie, v Dechticiach nás už domáci poznajú.“ Ľudia odchádzajú z Katarínky načerpaní energiou. „Vytvárajú sa tu priateľstvá, ktoré dlho vydržia. Človek si psychicky oddýchne a je mimo väzieb, ktoré má doma.“ Keď Katarínkovia nepracujú, zabávajú sa a vymýšľajú bláznovstvá. Stále majú niečo na programe. Že prší? Nevadí. V tábore sa už venujú hrnčiarstvu alebo drotárstvu. Zaujímavá je aj pomaľovaná škatuľa, ktorú nazývajú poštová schránka. Poštár na Katarínku však nezavíta. Vhadzujú sa do nej verejné i anonymné odkazy, ktoré si večer pri ohni čítajú. Možno aj vďaka nim vznikli v tábore lásky, ktoré ostali spečatené. „Benignusova manželka, teda zakladateľa Petra Hercega si robí prieskum. Za uplynulých desať rokov tu vzniklo vďaka Katarínke 30 párov,“ prezrádza Melleus. Tohto roku sa pod zrúcaninou kláštora opäť začali archeologické práce po tom, ako ich minulý rok pozastavili. „Je pokračovaním výskumu, ktorý tu začal Jozef Urminský z Vlastivedného múzea v Hlohoci. Zanechal tu poriadny kus roboty a výborné je, že aktivitu Katarínkov obohatil o odborné hľadisko,“ konštatuje mladá archeologička Ivana Kvetanová. Počas predošlých rokov sa mu totiž podarilo odokryť v rámci lode kostola gotickú kaplnku. „Našim cieľom je zistiť, ako bola orientovaná, kde bol jej vchod a aký mala tvar.“ Na mieste, kde kedysi gotická kaplnka stála, postavili barokový kostol, ktorý súvisel s areálom kláštora. V presbytériu kostola sa našli aj sochy sv. Kataríny a sv. Tekly, kde nič netušiaci členovia rádu Katarínkov skladali sľub. Dnes sú uložené v trnavskom Západoslovenskom múzeu. „Pravdepodobne boli umiestnené na oltári, ktoré neskôr spadli so stavebnou suťou. Pri skúmaní gotickej kaplnky sa v roku pred siedmimi rokmi podarilo nájsť aj telo, ktoré ešte nebolo antropologicky určené. Domnievajú sa, že mohlo ísť o pustovníka, ktorý tu mohol žiť, keďže pri kaplnke je aj jaskynka, ktorá sa nachádza pod oltárom. „Je možné, že v nej žil. Ťažko povedať, to ukáže až ďalší výskum,“ dodáva Kvetánová. Petra Nagyová

Článok pokračuje pod video reklamou