Písmo:A^-|A⁺ 0

om a karikaturistom Vojtom Haringom. Boli ste od začiatku presvedčení, že sa chcete stať psychológom? Najprv som sníval o veľkom ateliéri, v ktorom by nechýbal stôl s písacím strojom. V päťdesiatych rokoch však môjho otca označili za nežiaduceho činiteľa a nemohol som sa kvôli tomu dostať na žiadnu školu. Ilegálne som sa preto v Považskej Bystrici vyučil strojárskemu remeslu. Psychológiu som si vybral až neskôr, vždy som mal totiž skôr náklonnosť k humanitným vedám. Kedy vám učaroval humor kreslených obrázkov? Od malička som kreslil. To, že by som sa stal výtvarníkom a súčasne spisovateľom, bola jedna z možností, akému povolaniu sa venovať. Celé sa to však vyvŕbilo inak. Túžil som veľmi veľa cestovať. Hviezdoslav v jednej básni napísal, „mňa kedys zvádzal svet...“. Aj mňa svet zvádzal. Myslím si, že všetky moje túžby sa splnili, len trocha inak. Bol som aj cestovateľom, pretože ako klinický psychológ som sa túlal po nekonečných vesmíroch ľudských duší. Čerpali ste pri maľovaní karikatúr či písaní aforizmov aj z osobných príbehov, s ktorými sa vám ľudia zverovali? Samozrejme, nedá sa tomu vyhnúť. Aforizmus alebo epigram pôsobí aj pre psychológa ako jeho vlastná hygiena. Keď niečo človeka hnevá, má dve možnosti. Môže sa s tým trápiť do nekonečna alebo z toho čerpá ako podnet pre svoju kreativitu. Môže sa na vec pozrieť z iného zorného uhľa a premeniť ju na humor. Tak ako to urobila recesistická skupina Klub nespravodlivo plešatých z Trenčína. Bol som ich krstným otcom. Keďže mám vlasov viac než dosť, musel som pre nich dokonca napísať hanospev vo veršoch na svoju hlavu. Potrebuje psychológ svojho vlastného psychológa? Mal by potrebovať. Na západe je to dokonca celkom bežné. Inak sa z neho môže stať pretlakový kotol. Psychoterapeut jedná s ľuďmi, musí sa s nimi čo najviac stotožniť a musí ich tiež pochopiť. To v ňom môže zanechať nejaké stopy, ktoré spôsobia, že sa stane depresívnym. Pokiaľ by také niečo vzniklo, je dobré, aby mal psychológ svojho supervízora, na ktorého sa môže obrátiť. Aj vy ste sa už na niekoho obrátili s prosbou o pomoc? Vyrastal som ako samotár, preto som si svoju psychoterapiu robil v literárnej a výtvarnej činnosti sám. Stačilo mi to na to, aby som sa vnútorne očistil. V mladosti som sa veľakrát cítil zodpovedný za chyby svojich rodičov. Prekonal som to pozitívnym odporom. Povedal som si, a just budem niečo robiť a niečo dokážem! Je to také dynamo, ktoré človeka poháňa celý život. Obracia sa na pomoc psychológa čoraz viac ľudí? Nesporne. Dá sa povedať, že v dnešnej dobe neexistuje človek, ktorý by neprešiel nejakou depresívnou situáciou. Patrí to k súčasnej dobe, nie všetci však idú za psychológom alebo psychiatrom. Niekedy si bútľavú vŕbu nájdu v niekom inom. Situácia na Slovensku je stále dosť religiózna. Aby si ľudia uľavili, chodia do kostola. V Čechách je to už úplne inak. Ako inak? So životnými situáciami sa vyrovnávajú aj vďaka humoru. Škoda len, že čoraz viac vyznieva vulgárne. Za totality bol humor kvalitnejší ako teraz v demokracii. Bolo viacej situácií, ktoré ľudia mohli premeniť na humor. Sú vtipy, ktoré sa vám nepáčia? Keby by som bol redaktorom humoristického časopisu, nepublikoval by som vtipy, v ktorých text a obrázok vypovedajú to isté. Taký vtip si nevážim. Aký vtip vás naopak pobaví? Mám rád predovšetkým výtvarný vtip, keď situácia navodí človeku úsmev a vyvolá heuréku. To je moment, keď človek spozná, na čom sa má smiať. Poteší ma aj to, keď niečo milé vymyslím. Ide totiž o vnútornú flexibilitu. Vtipný človek alebo človek, ktorý dokáže vymyslieť vtip, má v sebe schopnosť pozrieť sa na danú vec z viacerých zorných uhľov. Z tohto zorného uhľa ma to trápi a z tohto je to úplne smiešne, z tohto zase poučné. Podľa jedného básnika, ktorý zomrel ako 24- ročný, je trápiť sa zbytočné. Za ten čas môže totiž človek urobiť veľa užitočných vecí. O čom sú vaše vtipy? Obyčajne je na začiatku nejaká myšlienka. Niekedy si však z nudy len tak čmáram, až z toho nakoniec vznikne milý vtip. Mnohí hovoria, že keď kreslím karikatúry, kreslím seba. Je to pravda, aj Leonardo da Vinci hovoril, že nech maliar maľuje čokoľvek, vždy maľuje sám seba. Obyčajne vtipy píšem v prvej osobe. Väčšinou sú to moje zážitky, ktoré som trocha vypointoval a dotiahol do absurdna, aby sa čitateľ zasmial. Podpisujem sa pod ne ako Vojto. Nesú v sebe vaše karikatúry nejaké životné krédo? Nemôžem mať predsudok a odsudzovať človeka, skôr ako ho vypočujem. Ako psychológ sa preto riadim jednou zásadou. Pochopiť viem všetko, uznať už menej a schváliť ešte menej. Posudzoval som napríklad aj duševný stav utečencov z leopoldovskej väznice. Keď som sledoval ich vývoj a podmienky, v akých vyrastali. Ani som sa im nedivil. Keď som chcel pochopiť to, čo urobili, musel som pochopiť ich. Ak by som ich hneď odsúdil a hneval by som sa nad inakosťou iných, nemal by som dnes už asi žiadneho priateľa. Lenka Juríková, foto: autorka

Článok pokračuje pod video reklamou