Písmo:A^-|A⁺00

„Chov oviec nie je dnes taký populárny ako kedysi. Stojí to veľa námahy aj financií,“ hovorí. V čase, keď za ním prichádzame, práve vypúšťa ovce na pastviny. Nasledujú stopy niekoľkých kôz, ktoré tiež chová. Poslúchajú ho na slovo. Z ich mlieka si občas dokáže finančne prilepšiť. Aj keď sa to môže zdať niekomu zvláštne, ovce chová najmä kvôli mäsu. Ak by sme sa mu vraj pozreli do chladničky, bravčové a hovädzie by sme tam určite nenašli. Slabší jedinci zo stáda idú na pekáč ako prví. „Človek za tým nemusí vidieť hneď biznis. Mohol som pastviny predať záujemcom, ktorý by si na nich postavili svoje vily. Pohľad na pasúce sa ovce je pre mňa vzácnejší. Ovce mi prinášajú radosť a teším sa, že ich chutným mäsom môžem pohostiť ľudí,“ priznáva. „Nie je mi ich ľúto, veď sú na to určené. Slzu by som ale vyronil, keby som im nemal dať čo žrať a oni by mi od hladu uhynuli,“ tvrdí rozhodne. Ani jedna z oviec už nekríva Peter začal chovať svoje ovce ešte pred rokom 1989. „Keď som prišiel z vojny, mal som najprv býkov. Ovce prišli až neskôr,“ spomína si. „Pozemky som zdedil po mojej mame. Môj dedo bol tiež sedliak, chov máme pravdepodobne v génoch,“ smeje sa a okom pozoruje pasúce sa stádo. Niektoré z oviec sa schovávajú pred páliacim sa slnkom pod malú kolibu, iné sa kamsi roztrúsili. „Prichádzajú sem ľudia. Posadajú si na lavičky, ktoré som sem narýchlo postavil a nečujne ovce pozorujú. Dokonca aj susedova vnučka, ktorá je z mesta, vie pri pohľade na ne stráviť dlhé hodiny.“ Preto je Peter na svoje ovce pyšný, pomáha im na svet a zároveň ich aj lieči. Veterinára nepotrebuje. „V podvečer minulú jeseň mi kamarát doviezol asi pätnásť oviec. Až ráno som zistil, že boli týrané. Hnili im nohy a smrdeli im kopytá. Všetky som vyliečil, ani jedna dnes už nekríva,“ ukazuje nám Peter. „Prezerám ich každé ráno. Kozy tak isto. Keď dá človek zvieraťu to, čo potrebuje, stokrát mu to vráti,“ horlivo vysvetľuje. Kozy musel minule napríklad drhnúť „jarovou“ vodou. Vyváľali sa mu totiž v pahrebe. Čistota musí byť. Pri chove je to nevyhnutnou podmienkou. „Ak by mi náhodou vstúpila do vedra s mliekom, ktoré som práve nadojil, dám ho radšej hneď mačke. Nie som taký, že by som z neho vyrobil syr a ešte by som ho nedajbože predal ľuďom.“ Aj preto neverí bačom, ktorí zo svojej koliby často vychádzajú v podnapitom stave. Lásku k zvieraťu si treba podľa neho vypestovať za triezva. „S ovcami sa rozprávam a oni ma poslúchajú. Nakoniec ich vycvičíte ako psov. Nikdy som ich však nebil, aj keď si pri nich občas zahreším,“ smeje sa a priznáva, že lepšie sa mu pracuje so zvieratami ako s ľuďmi. Ako samotár však rozhodne Peter nepôsobí. „Som taký novodobý bača. Aj keď vstávam o pol piatej ráno, aby som sa postaral o ovce, večer si ešte vládzem potárať aj s kamarátmi,“ priznáva a zháňa sa po ovciach, aby ich zavrel do koterca. Oviec však niet. Nakoniec ich prekvapený nájde v chládku pod kolibou. „Bol by v tom čert, keby sa mi zrovna teraz ovca stratila. To sa mi ešte nikdy nestalo,“ vraví. Zatvára elektrickú ohrádku. No nie pred vlkmi. Tie podľa Petra zavýjajú inde od hladu. Lenka Juríková

Článok pokračuje pod video reklamou