14. jún 2007 o 0:00
Peter Danišovič: Očakávanie ma udržalo pri živote
„Veľmi často sa v mysli vraciam do svojho detstva. Spomínam na dom a prostredie, v ktorom som vyrastal,“ hovorí Peter Danišovič, ktorý 1. júna oslávil storočnicu. Rodák z Boleráza stál pri zrode takých diel, ako je Oravská priehrada, Vodné dielo Gabčíkovo
, Liptovská Mara alebo vážska kaskáda.
„Do základnej školy som chodil málo. Počas prvej svetovej vojny som sa musel starať o dobytok a husi, oral som i kosil. Otec musel odísť na front a neskôr aj môj starší brat, tak som sa staral o domácnosť. Neboli to ani detské, ani študentské časy, ale starosti. Možno to ma pripravilo do ďalšieho života, kde som to tiež nemal jednoduché,“ spomína. Musel prekonávať mnoho problémov a prekážok. Po základnej škole študoval na reálnom gymnáziu v Trnave. Neskôr rodnú obec opustil a vybral sa do Prahy. „Vo ôsmej triede sa mi dostala do ruky jedna brožúrka, kde som sa dozvedel, že na Slovensku je najviac potrebné povolanie vodohospodársky inžinier. Rozhodol som sa, že pôjdem študovať to, čo je potrebné.“ Rieky ho priťahovali. „Jednak ako možnosť dopravy, pretože najprv som si myslel, že je to plavba, ktorá má rozhodovať o našom hospodárskom rozvoji.“ Neskôr sa dostal k problematike energetiky. „Raz za mnou prišli dvaja inžinieri z ministerstva priemyslu a pýtali sa ma, či je mysliteľné, aby sme na Dunaji postavili vodnú elektráreň. Povedal som, že to je možné. Od tej doby som sa venoval viac energetike ako doprave,“ vysvetľuje. Vyvrátil tak názor starších kolegov, ktorí tvrdili, že na rieke sa žiadne vodné diela stavať nedajú.
Príbehy, ktoré priniesol život
Jedným z diel, na ktoré je Peter Danišovič hrdý, je Oravská priehrada. V decembri v roku 1938 presvedčil vládu, aby sa začala stavať. V tom čase pracoval v poradnom zbore hospodárstva a financií. „Rozhodol som sa predložiť vybudovanie vodnej elektrárne, aby sme uživili svoj národ a tak sa mi ušla stavba obrovskej priehrady.“ V súvislosti s ňou sa viaže aj jedna spomienka, keď ho obvinili zo sabotáže o veľdielo. „Zavreli ma na asi tri mesiace. Na zážitky z väzenia si spomínam rád, tá skúsenosť ma obohatila. Nebolo to tvrdé, ale prostredie väznice bolo úžasne zaujímavé. Mal som tam priateľov,“ opisuje Peter Danišovič. Prípad sa vyšetroval. Zistilo sa, že technické problémy zapríčinil hlavný strojník. „Prepustili ho, aj keď bol predsedom komunistickej strany.“
S bývalým režimom mal aj iné skúsenosti. „Asi desať rokov som mal „bodyguarda“ - špióna, ktorý ma sledoval. Hlásil každý môj pohyb a každého, s kým som sa rozprával. Bol to jeden stavebný inžinier. Keď som sa s ním raz stretol, povedal mi, že to robí nerád, že zloží knižku a oznámi stavebnému výboru, že to viac robiť nebude. Neskôr som si však získal vysokú dôveru na najvyšších miestach v Sovietskom zväze,“ hovorí.
Rád by pobudol ešte zopár rokov
Medzi dielami, ktoré postavil, boli priehrady v Ilave, v Dubnici, v Dobšinej. No bolo ich oveľa viac. „Hoci ma to na jednej strane vyčerpávalo, na strane druhej ma to uspokojovalo. Najmä preto, že žiadna priehrada nepraskla, ako sa to stalo mnohokrát v zahraničí.“ Svoje vodné diela však už nestačí sledovať. „Niekoľkokrát som bol v Gabčíkove, ale na Oravu je ďaleko a do Dobšinej ani na Liptovskú Maru už nechodím. Nádrž pod Vihorlatom je tiež ďaleko.“ Petrovi Danišovi môžeme vďačiť za to, že Slovensko má vysokú technickú školu. Keď sa za ňu v roku 1935 zasadzoval, ministerským predsedom bol Milan Hodža. Osobne sa s ním síce nestretol, ale v roku 1937 prijal parlament zákon o jej zriadení v Košiciach. Po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži sa však musela sťahovať do Martina a neskôr do Bratislavy. „Už nemám plány, ale rád by som ešte svoje skúsenosti odovzdal mnohým inžinierom. Bola by škoda, keby zapadli bez využitia. Mnohé veci sa mi ešte nepodarilo zrealizovať, ale možno v najbližších rokoch sa bude dať. Dúfam, že tu ešte pár rokov pobudnem,“ hovorí. Oslava, ktorú mu pripravili obyvatelia Boleráza uplynulú sobotu v kultúrnom dome, bola podľa jeho slov úžasná. Profesor dostal na storočnicu veľkú tortu, ktorá pripomínala jednu z mnohých vodných priehrad. „Nečakal som to. Dnes môžem len skonštatovať, že stálo za to, aby som vydržal žiť až sto rokov.“
Syn stavia na africkom Níle
Peter Danišovič sa do rodného Boleráza vracia často. Z Bratislavy do Trnavy chodí vždy vlakom. Prvé, čo v obci navštívi, je cintorín a rodný dom. „Do Boleráza chodím pre svoju radosť a potešenie, ťahá ma to sem. Je to milé a stále prežívam spomienky na svoje detstvo. Mám záujem, aby sa obec vyvíjala k lepšiemu a aby sa tu ľuďom žilo dobre.“ Ako hovorí, za svoj dlhý vek nevďačí životospráve, ale svojmu myšlienkovému svetu.
„Vždy som cítil, že mám mnohé veci rozrobené a mal by som ich dokončiť. To ma držalo. Myslel som si, že keď budem mať 70 rokov, zomriem. Ale stále som niečo očakával. Vedel som, že ešte stále nemám niečo hotové. Očakávanie ma udržalo pi živote.“ Aj tri deti Petra Danišoviča sa vybrali v otcových šľapajách. „Najstarší syn bol tiež vodohospodár, žije v Amerike. Ďalší je turbinár. Teraz pracuje pri turbínach na Níle v Sudáne, kde sa stavia druhá najväčšia stavba v Afrike. Dcéra tiež vyštudovala vodné hospodárstvo, pracovala v Berlíne a v súčasnosti pôjde na dôchodok.“
Petra Nagyová, foto: autorka
Profesor Danišovič je nositeľom týchto vyznamenaní:
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1997)
Pribinov kríž II. triedy (1999)
Plaketa akademika Bellu (2002)
Zlatá medaila Matice Slovenskej (2006)
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
