Pomáhal zachraňovať životy, dnes žije z ruky do úst

Dom na kraji dediny, za ním už len lúky a polia. Presne ako pred desiatkami rokov. Z búdy sa lenivo pozerá Dunaj, strážny pes. Nebrechá, je zvyknutý na návštevy. Spoza šopy pomaly, opierajúc sa o paličku, prichádza Lukáš Valo (58), ktorého obyvatelia Buko

viny nenazvú inak ako Lučo. „Viem, kto ste, hovorili mi. No vitajte,“ pozýva nás do svojho skromného príbytku. V malej predsieni stolček s lavórom a mydlom, akýsi kútik dennej hygieny. Ďalšia miestnosť je kombináciou kuchyne a spálne. Rozostlaná posteľ vyzerá tak, akoby z nej práve vstal. Na stole sú pekne jedna za druhou naukladané škatuľky s liekmi, celkom slušná zbierka. „Pred pár dňami som sa vrátil z nemocnice. Vytiahli zo mňa 17 litrov vody,“ šokujú nás jeho slová. „Ale to nič nie je, minulý rok to bolo 22,“ pokračuje pokojne. Nad svojimi zdravotnými problémami iba mávne rukou s odôvodnením, že to je len z prechladnutia. „Onedlho idem na operáciu, vraj mám zanedbaný pruh a ešte niečo k tomu,“ dodáva po chvíli. O „niečom k tomu“ však nechce hovoriť. Ľudia o ňom hovoria ako o dobrom človeku. Aj keď sa s ním posledné roky život nemazná. Žije z minulosti a súčasnú situáciu nedokáže riešiť. Naposledy bol zamestnaný v deväťdesiatom piatom v železničnom depe. Odvtedy uplynuli roky a on nenašiel uplatnenie. Naučil sa žiť s bolesťou Že radšej hovorí o tom, čo bolo, sa potvrdzuje. Narodil sa v dome, ktorý postavili jeho rodičia. V tom istom, v ktorom nás privítal a kde na starom kachľovom sporáku vrela voda. „Otec umrel, keď som bol mladý chlapec. Na vojne v Bratislave som strávil 26 mesiacov. Bolo to v 68., keď nás obsadili Rusi. Vtedy som ostal pracovať ako automechanik vo vojenskej akadémii,“ začal zoširoka rozprávať. Po práci pravidelne vykonával cestné služby. Patril k takzvaným „žltým anjelom“. So svojou žltou Škodou Fabia pomáhal všade, kde ho potrebovali. „Volali ma k poruchám, ale hlavne k nehodám. Koľkokrát som vystrihoval z auta chlapa, ktorý mal smrť na jazyku. Videl som toho dosť,“ krúti hlavou. Nikdy nezabudne na haváriu, ktorej bol sám svedkom. „Vtedy som nebol v službe. Auto za mnou chcelo predbiehať, aj keď na ceste bola plná čiara. Predo mnou traktor, takže predbiehajúci vodič nemal výhľad. Zrazu oproti vyletela Tatra a osobné auto skončilo pod ňou. Bol to strašný pohľad. Tam už sa nedalo pomôcť. Mohol som sa len bezmocne prizerať. Chlapec aj jeho rodičia boli na mieste mŕtvi,“ chytá sa za čelo, akoby mal bolesti. Roztržito sa pozerá na hodinky. „Mal by som si ísť kúpiť chlieb, lebo mi zavrú obchod,“ zberá sa od stola. Odprevádzame ho. Pomalým krokom kráčame cez dedinu. Náš spoločník každému venuje pozdrav a nejakú vtipnú poznámku. Ľudia túto osôbku dobre poznajú. Napriek tomu, že mnohé roky svojho života prežil cestovaním od jedného mesta k druhému a ako potvrdzuje, republiku má zbrázdenú krížom-krážom, doma sa cíti len tu. „Nikdy by som domov neopustil. Je tu taký pokoj. Poznám tu každý kút, každého človeka, tak kam by som šiel?“ pokrčil plecami. Neupadá do beznádeje Od smrti matky žije sám zo sociálnej podpory, len tak z ruky do úst. Nedávno mu odstrihli prívod elektrickej energie, pretože neplatil. Čo už? Žiť sa musí aj tak. Žien, ako sa pochválil, bolo vždy dosť. „Keď však išlo do tuhého, radšej som sa zbalil a odišiel,“ usmieva sa. Deti? „Boli časy, keď ma mrzelo, že žiadne nemám, ale to je už preč,“ pozerá sa kamsi pred seba. Spoločnosť mu robia jeho kamaráti, s ktorými si sem-tam posedí pri poháriku alebo zahrá mariáš. Keď je chorý a nevládze, prídu pomôcť susedove deti alebo brat so sestrou. Chodievala aj Lenka, mladé dievča, ktorému po odchode z detského domova pridelili sociálny byt v budove niekdajšej školy. „A čo? Tak občas prišla. Tiež sa asi nemá komu vyrozprávať, veď tu poriadne nikoho nepozná,“ reaguje Lučo. V súčasnosti sú jej návštevy zriedkavejšie. Predtým zvykli spolu sledovať televíziu, bez elektriny to však nejde. Z rečí, ktoré sa v súvislosti s jeho životom šíria po dedine, si nič nerobí. „To je len pokrytectvo. Poznáme tých, čo v kostole zalamujú rukami a keď sú pred ním, ohovoria každého,“ podotkne s iróniou v hlase. Sám je veriaci. Pri stavbe kostola pred niekoľkými rokmi pomáhal každý deň. Dnešná doba podľa neho nepozná spravodlivosť, no napriek tomu neupadá do beznádeje. „Aký by to malo zmysel?“ pýta sa. „Pokiaľ vládzem, nepotrebujem cudziu pomoc. A aby som myslel na smrť? To nemám v povahe. Samovrahom nerozumiem,“ vysvetľuje. Starostlivo povystieranou dvadsaťkorunovou bankovkou si v predajni s rozličným tovarom zaplatí fľaškové pivo. Keď sa pýtame, prečo si radšej nekúpil chlieb, kvôli ktorému sem prišiel, vážne odpovedá: „Doktorka mi povedala, že musím piť veľa tekutín. A pivo mi pomáha.“ Po chvíli strávenej s chlapmi pred obchodom sa pomaly vzďaľuje smerom domov. Iva Zigová, foto: autorka