Písmo:A^-|A⁺00

ol. Kopec slúžil kedysi ako pasienky a boli na ňom iba kríky. Preto mali ľudia v čase nebezpečenstva k nemu ľahký prístup. No takisto bol dostupný aj pre útočníkov. Možno to bol dôvod, prečo kostol ohradili kamenným múrom. Kopec bol osídlený už vo veľkomoravskej dobe. Neskôr tu vznikla obec, ktorej pôvodní obyvatelia sa živili hrnčiarstvom. Prvá písomná zmienka je z polovice 13. storočia. „Vtedy patrili dedinčania pod panstvo v Hlohovci, neskôr zas hradu Dobrá voda. Okrem hrnčiarov tu žili aj ovocinári, ktorí sa živili predajom čerešní a hrušiek,“ vysvetľuje Ľudovít Ďuriš, obyvateľ Lančára a znalec miestnej histórie. Jeden druh hrušiek gazdovia ľudovo nazývali viedenky. Ich sladká chuť bola známa v celom regióne, no obľúbili si ich aj páni vo Viedni, kam ich gazdovia dovážali. Okrem toho sa preslávili sladkými čerešňami. „Namiesto dnešných polí všade dookola rástli ovocné stromy, no niekde okrem sadov existovali aj vinice,“ doplňuje historik. Dokonca sa zachovalo i niekoľko pivníc, ktoré však slúžili najmú pre uskladnenie ovocia a v menšej miere i vína. „No klasické vinárske pivničky sme tu nemali.“ „Pôvodne stál na kopci nad Lančárom starý gotický kostol, ktorého podobu zmenili stavitelia až v 17. storočí.“ Prešiel veľkými zmenami a v rokoch 1723 – 33 na ňom pristavili priečnu loď. Vtedy kostol zmenil svoj tvar a získal podobu gréckeho kríža. Vedľa neho sa nachádza veža, v ktorej sa nachádzali dva zvony. Postavili ju v 16. storočí. Dnes oba zvony čakajú na rekonštrukciu. Pod kostolíkom bola kaplnka, kde sa konávali bohoslužby počas pracovných dní. „V nedeľu sa chodilo hore na kopec, no počas zimy to spôsobovalo dedinčanom problémy. Po namrznutom teréne sa veľmi ťažko stúpalo.“ Schádzali sa tu obyvatelia Kočína, Šterús. Počas celého stredoveku bol pre nich kostolík nielen náboženským, ale aj ochranným útočiskom. Vedľa kostola bol stáročia cintorín. Pochovávali tu nielen kňazov, ale aj obyvateľov dedín. „Podľa zápisu v kronike sem raz niesli zosnulého v truhle, no tá sa im zošmykla. A to bol signál, aby začali pochovávať dolu v obci pri lese.“ Vedľa veže so zvonicou sa nachádza hlboká ohradená jama. Pravdepodobne slúžila ako kostnica. „Keď kopali hrob a objavili kosti, dali ich do tejto jamy, aby ich nezneuctili.“ No existuje i verzia, že v na tomto mieste sa nachádzala pustovňa. Svedčia o tom okienka, ktoré sa nachádzajú v múroch. V nich mohli byť upevnené nosné trámy. Na cintoríne sa zachovali kríže. Pochovaný je tu aj Alojz Behúnek. Kňaz, ktorý spravoval faru v Lančári celých 57 rokov. „Bol veľký národovec, a práve preto ho uhorskí cirkevní hodnostári dosadili na takúto chudobnú farnosť. No svoje poslanie si naďalej plnil.“ Udržiaval kontakty s Andrejom Kmeťom i Andrejom Hlinkom. Dokonca sa zachovala aj korešpondencia. „Kmeť v jednom z nich prosí kňaza, aby mu zaslal rôzne nálezy črepín a úlomkov, ktoré ľudia nájdu na poliach pri oraní.“ Behúnek písal náboženské články do rôznych časopisov. Zomrel v roku 1932. Z kopca vysielali v časoch nájazdov nepriateľov ohňové signály hradom Tematín a Hlohovec. Najväčšiu pohromu, akú zažil kostolík počas svojej existencie zaznamenali začiatkom 90. rokov minulého storočia. „Vtedy sa sem cez dvere vlámali zlodeji a vykradli Boží hrob. O tri týždne sa vrátili a vyrabovali oltár.“ Vtedy zmizlo asi dvadsať sôch, ktoré vraj páchatelia rozpredali do súkromných zbierok a galérií. „Nech sa už nachádzajú kdekoľvek, najväčšiu hodnotu mali tu v kostole.“ Iným nešťastím bol požiar fary v 19. storočí, kedy zhoreli vzácne kroniky. dodnes sa zachovali len niektoré, no väčšina údajov pochádza zo zápisov kanonických vizitácií. Dnes bývajú v kostolíku bohoslužby len počas sviatkov. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sem zavítali filmári. A tak sa dominanta Lančára objavila vo filmoch akými boli Poľné lalie, Do zbrane kuruci, Tvár v rose či Anjel milosrdenstva z roku 1993. Rasťo Piovarči

Článok pokračuje pod video reklamou