Má rád thajské jedlá. Páčia sa mu tmavé aziatky a sám pôsobí ako exotický samuraj. Jeho tvár pozná celý svet z najrôznejších reklamných fotografií. Podľa rôznych ankiet patrí medzi jedného z najatraktívnejších mužov Slovenska. Rasťo Mešenec (27) sa pred mesiacom vrátil z Taiwanu do rodného Vrbového. Po kom si zdedil svoj exotický výzor? Všetci vravia, že som po otcovi. (úsmev ) S modelingom začínajú ľudia skoro. Ako si sa k nemu dostal ty? Nikdy som nerozmýšľal nad tým, žeby som mohol byť modelom. Mal som asi pätnásť rokov a mama poslala moje fotky do Bratislavy do modelingovej agentúry. Pol roka sa nič nedialo. Naraz mi prišlo pozvanie na kasting. O deň neskôr som už robil prehliadku. Mal som jednoducho šťastie. Kedy prišiel väčší úspech? Bolo to v Prahe. Fotil som reklamu na spodné prádlo. V jedno ráno som sa zobudil a oproti môjmu oknu bol veľký bilbord. Pozeral som na toho chlapa, zdal sa mi akýsi povedomý. Až neskôr som si uvedomil, že som to vlastne ja. Bol to taký dobrý pocit. Som rád, že táto kampaň prebehla okrem Čiech aj na Slovensku. V Prahe si však dlho nezostal. Vydal si sa úplne opačným smerom. Chvíľku som bol v Istanbule. Neskôr ma oslovili s ponukou na fotenie v ďalekom, exotickom Šanghaji. Ponuku som prijal, pretože tieto exotické krajiny ma fascinujú. Keď prišla ponuka ísť do Hongkongu, neváhal som. Ako model som pracoval aj v Bangkoku. Najviac času a najviac zážitkov mám však z Taiwanu. Nebál si sa ísť Číny? Keď som šiel do Číny prvýkrát, všetci mi hovorili, aby som zostal doma. No len čo som tam prišiel, bol som taký ohromený, že som zistil, že tie obavy boli úplne zbytočné. Získal som úplne opačný názor. Nie je to taká komunistická Čína, ako som si myslel. Je tu aj nádherná krajina. Prvýkrát som videl sopku, všetko to tam okolo bublalo. Krásny pocit. Ako si sa dorozumieval? Stíhal si okrem fotenia spoznávať aj kultúru ľudí? Angličtinou sa tu človek dohovorí ľahko. Za tie tri roky, čo som tu bol, som pochytil aj čínštinu. Keby som sa niekde stratil, určite by som sa vedel dohovoriť. Jazyk sa zdá byť ťažký iba na pohľad. V skutočnosti je jednoduchý. Aj keď zo začiatku sa mi stávali trápne situácie, keď som nechtiac menil významy slov. Ľudia ma prekvapili skromnosťou, sú desať rokov pred nami. Fascinovalo ma, že hoci sú pokrokoví, nedávajú to na sebe poznať. Stále berú ako pokrokových Európanov. Sú tiež veľmi milí a usmievaví. Aj preto majú ženy, aziatky, neuveriteľné čaro. Zaregistroval si ako model zvýšený záujem u žien? Aké sa ti páčia? Nevnímam to tak. Pravdou však je, že väčšinou sa pohybujem v takejto spoločnosti. Páčia sa mi tmavé aziatky. Ale výzor nie je dôležitý. Žena musí mať najmä krásne vnútro. Si človek, ktorý zaujme fyzickou krásou. Vieš, prečo si ťa vyberajú najprestížnejšie svetové značky? Neviem, čo konkrétne sa im páči. Ale viem sám seba zaradiť. Určite nepatrím k typom, ktorí sa prechádzajú po mólach. Som skôr na komerčnejšie veci, reklamy, televíziu. Ale vyslovene, žeby som bol fashion typ, tak to si nemyslím. Ako vyzerá bežný deň modela? Všetko závisí od krajiny. Niekedy človek absolvuje šesť až deväť kastingov denne. Je to rozličné aj pri značkách. Keď som fotil katalóg pre Nina Ricci, dvanásť hodín sme robili asi desať fotiek. Niekedy mám tristo kusov oblečenia a fotíme len osem hodín. Taktiež je to rôzne aj pri type oblečenia. Ak sa fotí spodné prádlo, raňajky musím vynechať. Naopak, ak sa fotia obleky, treba sa poriadne najesť. Držal si kvôli práci špeciálne diéty? Čo sa týka jedál, mám rád všetko, hoci si dávam pozor na to, koľko toho zjem. Na diéty som ale nikdy nebol. Iba keď som sa z Taiwanu vrátil na krátky čas domov, po príchode späť som sa stravoval striedmejšie. Ale nebolo to ťažké. Nie všetky taiwanské jedlá mi chutili a istú dobu som jedol len zeleninu a ovocie. Čo sa však týka taiwanskej kuchyne, nedám dopustiť napríklad na kokosovú polievku. Patrí k mojim najobľúbenejším jedlám. Zmenil ťa modeling. Čo ti dal, alebo naopak, vzal? Nemyslím si, že by ma zmenil. Mám iba trocha iný pohľad na vec. Kým som bol mladší, chcel som sa presadiť aj v Amerike. Teraz mám však úplne iné plány a beriem to všetko inak. Jedinú zmenu vnímam v obliekaní. A čo mi modelig určite dal, to je jazyk. A či mi niečo vzal? Stále som na cestách, málo som doma. Funguje v tejto brandži rivalita? Nech som bol hocikde, vždy sme vytvárali úžasné priateľstvá. Chodili sme sa baviť, vo voľnom čase sme vždy išli na pláž alebo do posilňovne. S rivalitou som sa nestretol. V bulvári o tebe písali, že sa nevieš tváriť pred objektívom prirodzene a automaticky pózuješ. Možno je to pravda. (smiech) Ale už si to neuvedomujem. A možno som bol taký aj predtým. Ako vnímaš samého seba na fotografiách? Keď som fotil pre FILU, bol to skvelý pocit. Chodiť po meste a vidieť sa na každom rohu na veľkých bilboardoch. Čo je dôležité pre túto prácu, aby bol model úspešným? Myslím si, že ak človek chce, môže dosiahnuť všetko. Nehovorím teraz, že by som niečo dokázal. Ale ak má človek predpoklady, myslím si, že túto prácu môže robiť každý. Telo sa dá vytvarovať cvičením a správnou životosprávou. Čo sa týka tváre, každý má tvár, ktorá niečím zaujme. Dnes sa začína s modelingom veľmi skoro. O dievčatách sa hovorí, že v osemnástke majú už kariéru za sebou. Ale je to individuálne. Čo sa týka mužov, najlepšie predpoklady majú modeli okolo tridsiatky. Takže teraz si v tom najlepšom veku. Dalo by sa povedať. Ale na modeling sa pozerám inak ako pred niekoľkými rokmi. To nadšenie postupne opadne a začnete to vnímať ako každú inú prácu. Určite chcem ešte nafotiť nejaké veci, ale dnes už rozmýšľam nad zadnými dvierkami. Spomenul si zadné dvierka, kde sa vidíš o niekoľko rokov? Určite sa chcem venovať modelingu, ale v inej pozícii. Zakladám modelingovú agentúru. Za tie roky som získal veľa kontaktov. Ale taktiež som sa za tie roky stretol nie vždy s férovým prístupom agentúr a minul niekoľko desiatok tisíc za nič. Nechcem sľubovať. Myslím si, že mladým treba povedať, či na to majú alebo nie a nie vodiť ich za nos. Prináša modeling aj zábavné chvíle? Každý deň sme sa na niečom smiali. Teraz mi však napadá situácia, ktoré nebola veľmi príjemná. Raz som šiel na letisko v Šanghaji. Nestíhal som. Bol to let do Hongkongu. Mal som asi desať minút, ešte som nemal odváženú ani batožinu. Lietadlo už bolo pripravené k odletu a čakalo na mňa. Dnes sa na tom už len smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Nie si však prvým známym Vrbovčanom na Taiwane. To je pravda, prvým bol Móric Beňovský. Pátral som tam po ňom, či ho ľudia poznajú. Chcel som vedieť, ktoré miesta navštívil, no žiaľ, nikto mi nič nevedel povedať. Barbora Bzdušková, foto: autorka, archív Rasťa Mešenca
