Písmo:A^-|A⁺00

na futbalovú legendu Jozefa Štibrányho. Muž s dvomi legálnymi vzťahmi Keď Ernest Gubrický (11. marca 1939), pretože jeho sa týka titulok tohto článku, oslavoval šesťdesiatku, nazvali ho novinári hádzanárskym Malatinským. Nuž čo, popíšeme všeličo, aby sme nalákali čitateľa. Presne ako teraz. Pravdou je, že futbal a hádzaná boli roky rokúce akýmisi dvojičkami, dokonca aj blízkymi susedmi, predsa len Malatinského život bol futbal a Gubrického je hádzaná. Hoci aj tu, ako to už v živote býva, existoval maličký prepletenec. Ernest Gubrický ako pohybovo nadaný mládenec a študent priemyslovky bol aj atlétom, aj gymnastom, aj basketbalistom, aj – a to najmä, futbalistom. Dokonca takým, že hrával v ligovom doraste trnavského Spartaka. Po jednom zápase ho však neférový zákrok protihráča donútil dať si na čas futbalovú pauzu a vtedy mu Malatinský doporučil skúsiť počas nej niečo iné. Prešiel teda akosi samozrejme do partie hádzanárskej a už v nej zostal. To je jeden z dvojice jeho legálnych vzťahov. Ako spomína, na výber bol aj volejbal. Ten vtedy hrala aj sympatická študentka, ktorá sa Ernestovi pozdávala viac než volejbalová lopta, stala sa jeho manželkou, je ňou samozrejme dodnes, a to je ďalší legálny vzťah. Funguje to, i keď ako jeho sused z trnavského Prednádražia mám dojem, že nie je to bigamia celkom vyvážená. Nuž ale skúste zanedbávať hádzanú, keď ste jej venovali toľko krásnych rokov. Na začiatku to bola kariéra hráčska. Na legendárnu škváru otvoreného ihriska Orolskej záhrady nastupoval v drese trnavskej Slávie, a to od roku 1957 až do roku 1969, s dvojročnou prestávkou 1960 až 1962. Vtedy hrával v pražskej Dukle. Z tej doby má jedinečný športový zážitok, tretie miesto Trnavy v (najvyššej) celoštátnej lige za prvou nedostižnou Duklou a druhým Prešovom. Ako hráč mal vtedy vzhľadom na svoje telesné i herné predpoklady na ihrisku dvojjedinú úlohu, pred vlastnou bránkou bránil najlepších strelcov súpera, pred tou jeho bol ťažko udržateľným zakončovateľom protiútokov. Na prelome sedemdesiatych rokov ho stiahla Dubnica, tam pôsobil aj ako hrajúci tréner, no na jeseň roku 1971 je už opäť v Trnave. Pôvodná Slávia prešla do Lokomotívy a s tým aj nová príležitosť, teraz už definitívne trénerská. S ňou veľa krásnych príležitostí, tentoraz už na palubovke, kam sa medzičasom hádzaná premiestnila. Prvý rok to bolo „len“ béčko, no potom od roku 1973 už áčko Lokomotívy. Najprv ho však bolo treba potiahnuť zo štvrtého miesta druhej ligy do najvyššej súťaže. Tam potom po radikálnej prestavbe kádra prišlo krásne druhé miesto. Lebo tá Dukla sa stále akosi motala pod nohami. Nedeľňajšie dopoludňajšie zápasy s ňou, Košicami, Červenou hviezdou či Prešovom, ale aj ďalšími celkami, nie sú medzi fanúšikmi dodnes zabudnuté. Ako Malatinského Spartak, aj Gubrického Lokomotíva mala svoje zlaté obdobie. Hoci titul majstra potom prišiel až s jeho odchovancom Mariánom Hirnerom o nejaké to desaťročie neskôr. Ako špičkový československý hádzanársky tréner pôsobil v nasledujúcich rokoch vo vtedajších VSŽ Košice (1981 – 1983), ČH Bratislava (1983 – 1986) a v Poľnohospodári Topoľčany (1989 - 1990). Po odskočení si do rakúskeho Egenburgu (1991 – 1994) sa vracia opäť do Lokomotívy a po dvojročnej prestávke strávenej v Dunajskej Strede (1995 – 1997) je opäť v Trnave, tentoraz už v HK 47, resp. pracuje v „službách“ slovenskej hádzanej, v jej reprezentačnom tíme. I k tomu ho oprávňujú jeho odborné skúsenosti. Veď už v roku 1977 začínal spolu s trénerom Havlíkom v československej juniorke, aby spolu pokračovali až do roku 1982 s mužskou reprezentáciou, ktorú do roku 1986 viedol pre zmenu spolu s trénermi Víchom a Ružičkom. Bolo to 13 juniorských a 141 medzištátnych zápasov s mužskou reprezentáciou aj s účasťou na majstrovstvách sveta v Španielsku, Francúzsku, Nórsku a najmä Nemecku a Švajčiarsku. Na jeho schopnosti nezabudla našťastie ani slovenská hádzaná a po trénovaní reprezentačného mužstva žien prišli v rokoch 2002 – 2006 aj muži. Tam pôsobil ako asistent trénera a (zatiaľ) vyvrcholením jeho reprezentačného pôsobenia bolo vybojovanie a účasť na majstrovstvách Európy vo Švajčiarsku (2006). „Nezískal som síce majstrovský titul, hoci som k nemu mal neraz blízko, no odvádzal som vždy poctivú prácu a s kolektívmi som si rozumel. Splnil sa mi sen, že som pracoval aj v reprezentačnom tíme. Priťahovali ma ponuky viesť tímy, ktoré mali postupové ciele a nútili ma pracovať so zvýšeným úsilím,“ vyznal svoje krédo Ernest Gubrický, výrazná osobnosť slovenskej hádzanej. Iný by už dal za týmto bodku, no on nie. Po kolapse trnavskej hádzanej, ktorý prišiel po ukončení pôsobenia v HIL-ke, si sadol na trénersku lavičku a začal vlastne od nuly znova kriesiť trnavskú mužskú hádzanú. Dnes títo, prednedávnom ešte neveľmi známi mladí muži vedú bez straty síce len druholigovú hádzanársku súťaž, hrajú ju však so zanietením, chuťou i záujmom, k čomu ich vyburcoval súčasný tréner Ernest Gubrický. Momentálne asi najlepším honorárom by mu bol postup do I. ligy. Lenže to už nie je, žiaľ, v jeho silách. Edo Krištofovič

Článok pokračuje pod video reklamou