Desperado povesť domovákov poškrvnil!

m domove v Trnave. Dnes je z nej usmievavá a veselá vychovávateľka, ktorá pracuje s postihnutou mládežou. Na detský domov, v ktorom strávila niekoľko rokov svojho života, má však iba pekné spomienky.

Majka sa do svojej minulosti vracať príliš nechce. Osud jej totiž uštedril niekoľko bolestných rán. Svoje súkromie si preto chráni a o svojej rodine sa nevyjadruje. Ako vraví, je sirotou žijúcich rodičov. „Do detského domova som sa dostala, keď som mala šestnásť rokov. Kontakty so svojimi rodičmi som prerušila. Zaujímali sa o mňa aj tak iba sporadicky,“ vysvetľuje. „V domove som sa cítila lepšie ako vo vlastnej rodine, mala som tu veľa kamarátov. Keďže som chcela čas za bielymi stenami stráviť efektívne, zapájala som sa takmer do všetkých aktivít,“ spomína na časy v domove Majka. Podľa nej má každé osirotené dieťa príležitosť presadiť sa. Po skončení strednej školy vyštudovala vychovávateľstvo na univerzite v Bratislave. „Študovala som akoby samú seba, preberali sme tam totiž najrôznejšie sociálnopatologické prípady,“ pousmeje sa. Zároveň priznáva, že štúdium si vychutnávala plnými dúškami, krúžkovice nevynímajúc. Ako dievča z domova to však nemala ani na internáte ľahké. „Vďakabohu raz do detského domova prišla rodina Smieškových s tým, že by chceli finančne podporovať vysokoškolákov. Aj vďaka ich pomoci sa dnes môžem pýšiť titulom.“ So situáciami, ktoré musela v domove zažiť na vlastnej koži, sa Majka v neskoršom veku po dokončení vysokej školy vysporiadala aj v pozícii vychovávateľky v bratislavskom detskom domove. „Raz som dostala otázku, ako môže pomôcť domovák domováckym deťom. Myslím si, že sa dokážem oveľa lepšie vcítiť do životných situácii týchto detí a viem pochopiť, čo prežívajú.“ Práca v bratislavskom domove bola napriek tomu náročná. Veľakrát dokonca chodila na políciu a naháňala deti, ktoré v noci neprišli naspäť. „V pozícii vychovávateľa musí byť človek autorita s láskou, nie všetko totiž funguje podľa nalinajkovaných pravidiel,“ tvrdí. Hoci ju práca bavila, rozhodla sa odísť a pomáhať v neziskovej organizácii postihnutej mládeži v Trnave. Jej riaditeľku považuje za svoju druhú mamu. „Anka Rajnáková ma dosť zmenila. Pomáha mi aj vtedy, keď mi treba dohovoriť,“ pousmeje sa. Pomoc našla aj u rodiny Suchoňových i manželky trnavského primátora Kataríny Bošnákovej, ktorá má nad detským domovom patronát. „Dokonca mi bola aj na promóciach.“ Dnes Majka býva sama v byte, ktorý domovu patrí. „Pre deti z domova je sen o vlastnom bývaní ťažko dosiahnuteľný. Nechcem však dopadnúť, ako moji rodičia. Verím, že život teraz bude omnoho krajší, lebo si ho môžem zariadiť podľa seba. Urobím všetko preto, aby som si ten byt kúpila, urobila si doktorát, založila si rodinu a aby som do detského domova svoje deti nikdy nemusela dať,“ vymenováva na záver nahlas svoje túžby Majka.