Jaskyňa Trstínska vodná priepasť odhalila ďalšie zo svojich tajomstiev. Alexandrovi Lačnému, Martinovi Kočkovskému a Matejovi Zvonárovi odokryla 5. apríla nové podzemné chodby. Stalo sa tak len rok po tom, ako sa im podarilo po štyridsiatich rokoch jaskyňu znovuobjaviť a zachrániť pred zasypaním. „Azda je tento objav akýmsi poďakovaním jaskyne za jej záchranu,“ hovorí jeden z jaskyniarov Sašo Lačný, ktorému sa s dvoma kolegami podarilo vyliezť z Trstínskej vodnej priepasti po šiestich hodinách bádania.
„Pri speleopotápačskom prieskume v Trstínskej vodnej priepasti sme 25. marca preplávali jazero, ktoré smeruje k Smoleniciam. Na jeho konci sme objavili otvor, odkiaľ vanul prievan,“ vysvetľuje Alexander Lačný. „Zistili sme, že by sa dalo prejsť aj do väčších priestorov. V ceste nám však bránil kameň, ktorý bolo treba odstrániť.“ Problémom tiež bolo, ako sa ďalší dvaja jaskyniari dostanú po suchu cez jazero. Do úvahy pripadala jediná možnosť. „Dohodli sme sa, že nad ním vystrojíme istenie lanom, kde by sme prekonali puklinu. Lanom by sme sa tiež istili v prípade pádu do podzemného jazera.“ O niekoľko dní, presne 5. apríla, sa vybrali na ďalšiu výpravu. Istenie na povrchu jaskyne vykonával Ľubomír Nápravník. „Hneď, ako sme zliezli do jaskyne, sme si rozdelili úlohy. Preplával som jazero na druhú stranu, kde som ukotvil lano. Matej a Martin ho ukotvili na brehu, aby mohli prekonať jazero po suchu. Vo výbave im nechýbala motyčka a kladivo, ktoré sú potrebné na výkopové práce,“ opisuje Sašo.
Nečakaný objav
Po vylezení, sa do plazivky (veľmi úzke miesto v jaskyni – pozn. red.) dostal ako prvý Matej, ktorému sa podarilo odstrániť veľký balvan a zhodiť zopár menších kameňov. Neskôr ho vystriedal Martin, ktorý sa po zhodení väčšieho kameňa do neznámeho priestoru dostal do prvej sienky. „Zrazu sme počuli, ako kričí, objav!“ spomína Sašo. „My, čo sme boli dolu, sme tomu nechceli ani veriť. Matejovi sa medzitým totiž stal aj menší úraz, kedy sa mu zachytila ruka a začala opúchať. V prvom okamihu sme si mysleli, že ju má možno zlomenú.“ Martinove slová ich však nenechali nečinnými. Aj napriek Matejovej opuchnutej ruke a Sašovmu hendikepu (bol totiž stále oblečený v nepohodlnom neopréne, ktorý používal pri plávaní v jazere – pozn. red.) ich hnali ďalej za Martinom Kočkovským. „Už nás čakal vo väčšej sienke za jazerom, kde nám ukazoval možné pokračovanie v smere pukliny. Neskôr prebral iniciatívu Matej Zvonár, ktorý pokračoval ďalej v objavovaní jaskyne. Martinovi začalo dochádzať svetlo a preto sme pomalšie pokračovali za ním. Okrem toho sme mali na sebe stále sedačky, ktoré nám spomaľovali cestu v úzkych plazivkách.“ Jaskyniari prešli po rôznych poschodiach jaskyne, ktoré vytvorili závaly. Predierajúc sa balvanmi pokračovali stále vpred. „Pamätám si, ako nám Matej, ktorý bol na čele, neustále kričal, že jaskyňa pokračuje. Po prelezení úzkych plaziviek sme sa dostali do menšieho dómu. Všimli sme si, akoby sa zmenil charakter jaskyne z puklinovej, ktorá má veľmi ostré hrany, na riečnu, kde sú steny väčšmi ohladené vodou. Na konci sme našli aj vyerodované hrnce, ktoré vytvorila voda. Puklina však pokračovala ďalej.“ Vanul z nej prievan, ale pre ich vysilenie sa im ju nepodarilo zdolať. Jaskyniari sa však domnievajú, že by mohla byť spojená aj s povrchom. Pri návrate objavili dokonca prepojenia medzi poschodiami, ktoré si predtým nevšimli. Zistili, že jedna z objavených chodieb je pravdepodobne nasmerovaná k Smoleniciam. Chodby sú posiate pizolitovou výzdobou, ktorá je pre jaskyňu charakteristická. „Je to vápencová výzdoba, ktorá má podobu zhluku malých hráškov. Typické stalagnity a stalaktitiy by ste však hľadali márne,“ vysvetľue Sašo. „Odhadujeme, že podzemné chodby môžu byť dlhé približne osemdesiat metrov. Presný smer a dĺžku objavených priestorov však budeme vedieť určiť až po vyhotovení mapy,“ dodávajú jaskyniari, pre ktorých je až symbolické, že práve pred rokom sa im jaskyňu podarilo znovuobjaviť pri výkopových prácach.
Petra Nagyová, foto: archív Alexandra Lačného