Viac ako 35 rokov sa Terézia Glasová z Cífera borí s vážnou, nevyliečiteľnou chorobou metabolizmu. Postretlo ju s ňou už všeličo.
„Pred rokom, v marci 2006, som upadla do bezvedomia. Asi po dvoch hodinách som sa prebrala. Mala som problémy s rečou, ale s vypätím všetkých síl sa mi podarilo zatelefonovať praktickému lekárovi Igorovi Sivákovi. Poskytol mi prvú pomoc a následne ma sanitka rýchlej zdravotnej pomoci odviezla na oddelenie neurológie Fakultnej nemocnice v Trnave,“ spomína. V nemocnici pobudla dva týždne. Dodnes nezabudla na starostlivosť a ústretovosť zdravotníckeho personálu. Zdravotný stav sa jej zlepšil, nie však nadlho. „V auguste mi začala opuchať tvár, ruky, nohy, brucho. Na internej klinike trnavskej nemocnice som na službukonajúcu lekárku Eriku Grmanovú nepôsobila ako osoba, ktorej stav si vyžaduje hospitalizáciu. Hoci som v zdravotnej karte mala napísané, že pri zhoršení zdravotného stavu je hospitalizácia nutná. Dostala som iba lieky,“ vysvetľuje. Jej zdravotné problémy riešili len krátkodobo, takže po dvoch týždňoch musela ísť na internú kliniku zasa. „Stretla som sa však s nezáujmom o pacienta zo strany ošetrujúceho personálu. Mala som dojem, že pacienti svojou prítomnosťou lekárov obťažujú. Službukonajúca lekárka Silvia Hojerová sa správala podráždene,“ sťažuje sa T. Glasová. Musela preto využiť známosti a pomoc hľadať vo Vojenskej nemocnici v Bratislave. Lekári sa tam popasovali s jej chorobou a dostali ju do takého stavu, že s ňou môže ďalej nažívať.
Primárka: Správanie zo strany lekára nie je agresívne
Prednedávnom ju však postretol ďalší zdravotný problém v podobe trombózy. Diagnostikovali jej ju na Chirurgickej klinike Fakultnej nemocnice v Trnave, kam sa dostala kvôli opuchaniu ľavej nohy. „Na oddelení primára Miroslava Danaja som sa stretla s poriadkom, záujmom o pacienta zo strany personálu a jeho milotou. Zároveň ma potešilo, že v Trnave sa už nájdu lekárne, ktoré vedia promptne obstarať chýbajúce lieky,“ povedala nám naša čitateľka, ktorá sa zrejme potrebovala zdôveriť a podeliť o svoje dobré i zlé skúsenosti a spýtať sa nás, prečo nie je starostlivosť a ochota lekárov na všetkých oddeleniach rovnaká. Dobré sa chváli samo. A na to horšie sme sa opýtali primárky Internej kliniky Fakultnej nemocnice v Trnave doktorky Silvie Hojerovej.
„Pri tom počte pacientov si na prípad z vlaňajška nepamätám. V nemocnici robím osemnásť rokov, ale v živote nikto na mňa nič zlé nenapísal a nepovedal. Môžete si to overiť. Myslím si, že nikdy nie je správanie zo strany lekára agresívne, odmerané a nepriateľské. Lekár musí v službe rozhodnúť, ktorý pacient je akútnejší. Vždy je to tak, lebo niekedy naše potreby prevyšujú možnosti. Doktorka Grmanová je jedno milé, zlaté žieňa. Naozaj neviem, ako mám reagovať. K vysvetleniu snáď len dodám, že ja nerobím ani služby na ambulancii,“ zaujala stanovisko oslovená primárka internej kliniky.
Chorý človek je citlivejší ako človek zdravý. Silnejšie prežíva situácie, nad ktoré by sa inokedy možno dokázal povzniesť. Na druhej strane, slovenské zdravotníctvo ešte nemá vytvorené také podmienky, aby všetci lekári mohli pracovať bez problémov a venovať sa iba diagnostike a liečeniu chorých.
Nájsť porozumenie a kompromis je nevyhnutnosťou per obe strany.
Janka Pekarovičová
