Trnava pod paľbou kaťuší

býval aj s rodičmi v Modranke, kam sa museli vysťahovať z Komárna po Viedenskej arbitráži.

Nemci bojovali do poslednej chvíle
Transporty nemeckých vojsk cez Trnavu naberali na intenzite. Smerovali na západ cez Smolenice a Jablonicu. Ešte počas vojny sami túto trať zrekonštruovali, opravili výhybky a vymenili koľaje. „Na Veľký piatok pred veľkou nocou v roku 1945 Rusi popoludní napadli osobný vlak stíhacími lietadlami tesne pred Trnavou.“ K stratám na životoch našťastie nedošlo. Vojaci zneškodnili lokomotívu, ktorá ostala nepojazdná. „Takéto poškodenie organizovali zámerne. Prestrelili pancier, z lokomotívy vyfučala para, vytiekla voda a až keď asi po dvoch dňoch ochladla, po nenáročnej oprave sa dala použiť.“ Ďalší deň bez ohlásenia leteckého poplachu začali Rusi so stíhačkami RATY útok na železničnú stanicu v Trnave. „Utekali sme sa rýchlo schovať do krytu pod budovou, v ktorej som pracoval. Boli sme si istí, že front sa približuje.“ Celú stanicu však mali pod dohľadom nemeckí vojaci. Výhybkár sa zabával na tom, že kedykoľvek tajne prehodil výhybku, aby tým vystrašil hliadkujúcich Nemcov. Nálety mali pravdepodobne jediný cieľ, vyľakať zúfalo utekajúcich nemeckých vojakov, pretože k veľkým škodám počas náletov nedošlo.
„Po skončení náletu sme šli domov. Nikto z nás si neuvedomoval, že ďalší deň už bude Trnava oslobodená.“ Vtedy asi týždeň bývali v Modranke dvaja nemeckí dôstojníci. Ubytoval ich tam komisár Alexander Šulko. „Bývali u nás v prednej izbe a my sme cez ňu chodili do našej spálne. Doma sa však nezdržiavali, lebo mali veľa povinností.“ Jeden z nich bol Rakúšan, ktorý ovládal trocha češtinu a tak sa s ním mohli domáci dohovoriť. „Tvrdil, že je už dávno známe, že Nemci vojnu prehrali. Ale musia bojovať do poslednej chvíle.“

Kozáci v Modranke
V nedeľu ráno ich prišla zobudiť nemecká spojka, aby začali s ústupom z Modranky. „O piatej nadránom nám niekto búchal na bránu. Otvoril som okno a nemecký vojak požadoval, aby môj otec zapriahol kone a odviezol ich. Odmietol som a zabuchol okno.“ Potom zburcovali ďalších ľudí, ktorí museli s nimi ísť. Vrátili sa až po troch dňoch, na Veľkonočnú nedeľu ráno. Po búrlivej noci boli všetci skoro ráno hore. Ráno sa otriasalo delostreleckou paľbou, ktorá prichádzala smerom od Serede. „Vybehli sme za naše humno a videli ako nemecké ustupujúce vojská na nákladných vozoch idú jedno za druhým. každé ťahalo na vleku ďalšie nákladné vozidlo, asi pre nedostatok benzínu.“
Od Vlčkoviec stúpal dym a paľba sa čoraz viac zosilňovala. Smerom na Trnavu, pri kamennom múre cintorína boli schovaní dvaja nemeckí vojaci a strieľali ľahkými guľometmi smerom na Zeleneč. Odtiaľ prichádzali Rusi na koňoch a blížili sa k Modranke. Nepostupovali po betónovej ceste od Serede, ale cez polia. „Asi si mysleli, že Nemci cestu podmínovali.“ Ľudia vychádzali na ulicu, pozrieť sa, čo sa deje. Z dolného konca Modranky postupovali ruskí kozáci a dôstojníci na koňoch. „Bežal som domov po fotoaparát. Postavil som sa za otca a spoza neho som fotografoval prichádzajúce ruské vojská. No v tom ma zbadal jeden dôstojník.“ Prišiel k nemu a dal si ho predvolať. Vzal mu fotoaparát a aj letecké hodinky z ruky. „Pohrozil mi a odišiel hore dedinou. Mohol ma aj zastreliť, mal som šťastie.“ Počas oslobodenia sa v Modranke už nachádzal aj Ďalákov bratranec Ján Michalides z Hýb. Narukoval ako slovenský vojak k telegrafistom. Keď vypuklo povstanie, Nemci ich divízie odzbrojili a transportovali ich ako zajatcov do Talianska nákladnými vlakmi cez Maďarsko a Rakúsko. „Bratranec vedel veľmi dobre po nemecky, tak ho využívali ako tlmočníka. Malo to výhodu, lebo nemal nad sebou dozor, nestrážili ho ako ostatných zajatcov.“ Niekde pri Viedenskom novom meste sa rozhodol pre útek. „Síce bol v slovenskej uniforme, riskol to. S prevozom nemeckých vojakov sa mu podarilo dostať až do Trnavy. Prišiel k nám niekedy v decembri 1944. Tajne sme ho ubytovali.“

Trnava v plameňoch
Rusi za začali sústreďovať na hornom konci dediny pri dvoch hostincoch. Rozložili si poľné kuchyne a varili jedlo pri ďalších prichádzajúcich vojakov. Sklad potravín si zriadili v tanečnej sále Gubrického hostinca. Podstatná časť vojska odišla po krátkej prestávke do Trnavy. Na hradskej ceste začali sústreďovať Kaťuše. „Bolo to v oblasti cintorína a už popoludní začali s paľbou.“ Zo Zavaru postupovali tankové oddiely smerom na Vozovku a od Hrnčiaroviec ku Coburgovej. Pred večerom zriadili Rusi v škole nemocnicu, kam privážali ranených. „Nás, čo sme bývali blízko, zavolali vynášať lavice a klásť na dlážku slamu.“ Večer bola Trnava v plameňoch. Tieto požiare zapálili ustupujúci nemeckí vojaci. Budova železničnej stanice vyhorela do tla. Ostali z nej len múry. Jediné, čo sa podarilo zachrániť bol písací stroj. „Nemci stanicu vraj poliali benzínom a zapálili. Zhoreli aj sklady v sladovni a iné objekty.“ Veľkonočný pondelok bol pokojnejší, no stále bolo počuť streľbu z Boleráza, Smoleníc a Dechtíc. „V utorok ráno som šiel do Trnavy, lebo situácia sa ako-tak upokojila. Bol som železničiar a chcel som sa zahlásiť do práce. Zišlo sa nás tu viacej a hodnotili sme, čo sa stalo a uvažovali, čo bude nasledovať.“
Chlapi sa pustili do kontroly trate, ktorá bola na niektorých miestach neprejazdná. Množstvo výhybiek zničili pri ústupe Nemci. Najťažším úsekom bola obnova koľajníc v Leopoldove a Hlohovci. Nemci tu zlikvidovali železničný most cez rieku Váh. „Museli sme pripraviť priestor pre výstavbu nového provizórneho mosta. Pomáhali nám aj dobrovoľníci z Hlohovca.“
Už koncom mája most na drevených pilieroch dokončili. Počas tohto mesiaca začali cez Trnavu a Galantu prechádzať vlakové transporty do Maďarska a na Balkán. „To sa z koncentračných táborov vracali bývalí väzni. V našej nepoškodenej budove zriadil Červený kríž vývarovňu.“ Cez deň i v noci dobrovoľné sestry vydávali prichádzajúcim ľuďom občerstvenie. „Bola to najmä polievka, čaj a chlieb.“ Transporty sa v Trnave zdržali asi dve hodiny a potom pokračovali v ceste. Boli medzi nimi rôzne národnosti. „Sestry sa striedali v službe, poskytovali aj potrebné lekárske ošetrenia. Medzi nimi bola aj Margita Toblová, ktorá pracovala súčasne v Trnavskej nemocnici.“ Po skončení tejto humánnej akcie ju nemocnica vyslala do Plzne ošetrovať ranených amerických vojakov zo Západného frontu. „Vďaka náhodnej známosti na železničnej stanici v Trnave sa táto sestrička stala mojou manželkou.“ Sobáš mali 16. februára 1947. V tomto roku oslávili 60. výročie spoločného nažívania.

Ján Ďalák pracoval od roku 1940 na ČSD a ČSAD až do roku 1980, kedy odišiel do dôchodku. No i potom ostal veľmi aktívny a 18 rokov riadil repnú kampaň v trnavskom cukrovare. V súčasnosti sa podieľa na rôznych spoločenských akciách.

Rasťo Piovarči